Jaroslav Motyčka - Utajovaná história cirkvi (10.časť - Čo musí urobiť náš dobrý ľud, aby šiel v ústrety svojej radostnej budúcnosti)

30. listopadu 2009 v 12:18 |  Náboženský fanatizmus
Čo musí urobiť náš dobrý ľud, aby šiel v ústrety
svojej radostnej budúcnosti

Predovšetkým si musí "náš slovenský národ" uvedomiť, že už je dosť zrelý, že už nie je nedospelé decko, aby niekto musel "stáť nad ním", aby mu rozkazoval a bez jeho vedomia a pričinenia sa o jeho blaho staral! A ako dospelý, rozumný človek,
- aby nečakal svoje šťastie od šťastnej náhody,
- nečakal ho od osudu, na ktorý nemožno pôsobiť, ani od nejakých nadpozemských bytostí, ktorých priazeň si treba získavať takými podivuhodnými prostriedkami, ako sú omše, púte a pod.,
- aby pochopil, že každý je strojcom svojho šťastia, a toho si musí byť vedomý celý národ i obyvatelia každej obce, mestá či regiónu.
Je teda potrebné spýtať sa, aké sú skutočné podmienky radostnejšej, šťastnejšej budúcnosti? Sú to skutočné cesty, čo vedú do raja, do kráľovstva božieho? Treba skutočne hľadať šťastie mimo tohto sveta, mimo svojho života? Alebo chce človek dneška mať skutočný raj už tu na zemi? Sú povahy, ktoré nikdy nemôžu byť šťastné. Nikdy nemôže byť šťastný ten, kto ním byť nechce. Kto nemá túžbu po šťastí, pevnú vôľu dostávať sa ďalej, k lepšiemu, vyššiemu. Nikdy nebude šťastný pesimista, ktorý zo všetkého, čo okolo seba vidí, si vyberá len smutné stránky života a zabúda na stránky radostné.
Ak sa má naša spoločnosť naozaj rozvíjať, treba, aby jej členovia odložili otravný pesimizmus, paušálne očierňujúci a ohovárajúci, tvrdiaci, že všetko všade, zdola až nahor, nestojí za nič. Tento pesimizmus je škodlivý najmä vtedy, ak sa týka budúcnosti. Ak predpovedá len samé neúspechy, úpadok, spätný chod k horšiemu a horšiemu, a tak presviedča o márnosti všetkej práce pre pokrok. Takýto pesimizmus odoberá chuť k práci a odrádza od nej aj tých, ktorí sa doteraz snažili.
Nesmieme si ale zakrývať súčasné vady a nedostatky. Naopak, musíme ich vidieť veľmi jasne a veľmi živo si ich uvedomiť, ale nie preto, aby sme sa oddávali trudnomyseľnosti a beznádeji, ale aby sme z nich brali vzpruhu k zlepšovaniu. Nádej na úspech nám musí dodávať to dobré a pekné, čo vidíme okolo seba. To, čo sa už podarilo. Všetko to, čo už bolo uskutočnené, dosiahnuté, z čoho sa už môžeme tešiť. To je prvá záruka lepšej budúcnosti, aby všetci členovia spoločnosti boli presiaknutí silnou túžbou po pokroku vo všetkých odboroch, najmä v odbore mravnom.
Ak sa má náš národ premeniť vo veľkého budovateľa vlastného blaha, vlastnej lepšej budúcnosti, treba, aby každý jeho člen bol dobrej povahy.
Musí byť skutočným človekom, a brať otázky života vážne. Musí si usilovne a hoci aj bolestne vytvoriť vlastné zásady života a svoje konanie s nimi zosúladiť. Musí mu byť cudzia akákoľvek polovičatosť, obojživelníctvo, otáčanie zástavy bezzásadová ľahostajnosť voči otázkam širšieho dosahu, než sú jeho úzke sebecké záujmy.
Musí byť človekom vzdelaným, ktorý si chce osvojiť čo najviac vedeckých poznatkov, lebo veda je najlepšou zbraňou ľudstva v boji s prekážkami života a najbezpečnejšou zárukou jeho lepšej budúcnosti.
Musí byť človekom pravdumilujúcim, hľadajúcim pravdu vo všetkých odboroch, či ide o vedu, cítenie a konanie. To je to najlepšie, najistejšie, najpevnejšie, najvyššie čo sa poznalo. Nech je pravdivá jeho reč, rýdzo pravdivé jeho konanie. Nech lož, pokrytectvo, faloš považuje za najvyšší prehrešok voči sebe samému, za zhadzovanie seba samého.
Musí byť človekom sebavedomým, ktorý pozná svoju cenu a tým aj svoje povinnosti a zodpovednosť. Nesmie čakať, že sú to len a len iní, ktorí majú čo zlepšovať. Že len od zákonov, ministrov, poslancov, úradov príde spása. Ale musí aj sám všade, kam siahajú jeho schopnosti, jeho výkonnosť, jeho vplyv, priložiť ruku a mozog k dielu. Spoločnosť, národ, štát, to som predovšetkým ja - musí byť v tomto smere jeho heslom.
Nesmie silu svojej povahy, svojej vôle oslabovať žiadnou náruživosťou, meniacou slobodného človeka na biedneho otroka. Rozumný človek sa nemôže oddávať alkoholu alebo drogám, ktoré ničia nielen telesné i duševné zdravie a jeho silu, ale ohrozujú blaho jeho okolia. Tieto neduhy sú dokonca ťažkým zločinom aj proti doteraz nenarodeným potomkom, ktorým chystá obrovská ťarchu, choroby dedičnosti. Rozumný človek nemôže sa oddať hazardu, automatom a pod., ktoré hubia ľudského ducha a iným podobným nerestiam, teraz takým rozšíreným.
Musí byť dobrým bratom svojim blížnym. Musí si vážiť osobnosť každého človeka, jeho práva, jeho slobodu ako svoje vlastné.
Nesmie kradnúť v žiadnej podobe. Neukracovať život ani zdravie bezohľadným vykorisťovaním, ani majetok úžerníctvom, ani česť ohováraním a urážkami.
Uvedomelý človek musí byť aj milujúcim, milujúcim nielen svoj národ ako celok, ale aj každého jednotlivca v ňom a všetkých ľudí vôbec. Nenávisť ako nezmyselnú emóciu, ktorou sa človek ochudobňuje o hrejivú družnosť a pospolitosť treba vylúčiť zo svojich citov. Len z lásky k blížnemu sa má dávať do služieb ideí, pre ich dobro, šťastie a prospech. Pre idey nesmie zabúdať na ľudí, nesmie vo fanatizme nasledovať tých poblúdilcov starých svetov, ktorí slúžiac ideám ubližovali tisícom živých ľudí, posielajúc ich v mene Kristovej lásky do mučiarní a žalárov inkvizície, na hranice a popraviska!
Uvedomelý človek je síce povinný rozširovať správne, pokrokové názory zaručujúce šťastie ľudskej spoločnosti, ale musí si byť pritom vedomý, že nie je možné, aby všetci ľudia boli v jedinom ovčinci, aby do všetkých podrobností verili a chceli to isté, ako to bývalo za čias vlády cirkvi a vrchností "od boha ustanovených". Preto si má nielen vážiť názory odlišné, jeho vlastným priam neodporujúce, ale má byť zhovievavý, láskavý, priateľský aj k tým, čo úprimne zastávajú názory v jeho očiach nesprávne. Ak ho svedomie núti proti týmto ich názorom bojovať, má to robiť bez nenávisti, dokonca z lásky k ľudom ktorí zlým názorom podliehajú bez svojej viny Má v nich vidieť blúdiacich bratov a sestry, ktorých je povinný poúčať, naprávať. Aj to sa však musí diať tak, aby im nespôsoboval zbytočné, čo i len duševné bolesti. Tak sa chápe znášanlivosť, či už ide o názory náboženské, politické, sociálne a iné.
Uvedomelý človek sa musí vystríhať, aby nemal predsudky, ktoré bránia bratskému spolužitiu ľudí a národov, a musí sa snažiť odstraňovať predsudky, tie v sebe i okolo seba.
Ide predovšetkým o predsudok sociálny, ktorý je utvrdzovaný učením cirkvi a udržuje mnoho ľudí vo falošnej domnienke, že už od prirodzenosti sú ľudia predurčení na rôzny osud. Jedni na plaholčenie a porobu, iní na prepych a výslnie moci. Treba si uvedomiť, že spoločenský poriadok, založený na tomto predsudku, je neudržateľný. Treba aktívne podporovať snahy po zavedení poriadku nového, poriadku spravodlivosti, rovnosti nielen politickej, ale aj hospodárskej, sociálnej a kultúrnej.
Ďalej je to predsudok nacionálny, ktorý potmehúdsky vyvyšuje vlastné nad cudzie a domnieva sa, že najlepšie slúži vlastnému národu, ak nenávidí ľudí hovoriacich iným jazykom alebo odinakiaľ pochádzajúcich. Národnostná nenávisť je zločin proti pokroku, pretože rozoštváva ľudí podobných názorov, ktorí by spojení dostali ľudstvo o veľký kus dopredu a vítajú ju všetci spiatočníci a hospodárski a politickí utlačovatelia, čo špekulujú s ľudskou hlúposťou, ktorí sami sa však cez hranice štátov, národov a plemien dokážu dobre dohodnúť.
Uvedomelý človek sa má v službe svojmu národu vždy pýtať, čo je naozaj dobré pre blaho jeho príslušníkov. A to nikdy nebude utláčanie, dráždenie druhých zvonka i vo vnútri, ktoré vedie k vnútornému oslabeniu, k víťazstvu reakcie a navonok prerastá až vo vojnové barbarstvo, ktoré vzdelanému človeku by malo byť len rozprávkou z dávnych polozvieracích čias.
Krátko - ak má ísť "náš slovenský národ" v ústrety radostnej budúcnosti, "obšťastnenej blahodárnym ovocím mieru", musí robiť úplný opak toho, čo chce rímsky hierarcha a jeho cirkev.
- Nesmie dopustiť, aby sa do jeho vlastných vecí plietli agenti čiernej rímskej reakcie,
- nesmie zverovať výchovu svojich detí jej verným, ktorí majú záujem o to, aby ich ohlupovali a klamali
- a nesmie zotrvávať v ich spoločnosti ani ako matrikový príslušník, pretože tým im dáva príležitosť, aby aj jeho meno zneužívali pre svoje nekalé účely a snahy.
Keby cirkev rímska aj ich hierarchia naozaj chcela šťastie nášho národa, mohla by svoju dobrú vôľu prejaviť iba tak, že by sa do vecí "nášho slovenského národa" vôbec neplietla a nechala ho, nech sa o svoje šťastie stará sám na vlastnú zodpovednosť.
Náš národ už pred vekmi našiel cestu, po ktorej musí ísť, aby došiel ku skutočne šťastnej budúcnosti.
Nie je to však cesta, akú majú na mysli pápežskí poskokovia, cesta vedúca k Rímu za teo-kratickým, dogmatickým, autoritárskym a neznášanlivým učením katolíckej cirkvi, za pretvárkou a lžou, za "objektívnymi autoritami v ohľade náboženskom, politickom a sociálnom", cesta, na ktorú za pomoci niektorých zradných duší nútili našich predkov nemeckí cisári a misionári, Žigmundovi a pápežovi križiaci za čias husitských, maďarské hordy Matiáša Korvína za čias Jiřího Poděbradského, žoldnieri katolíckej ligy, soldateska Habsburská, dragúni Lichtensteina a Maradasa počas tridsaťročnej vojny, Jezuiti a vrchnostenskí drábi v čase Temná a za Rakúsko-Uhorska všetko to, čo robilo čiernožlté Rakúsko tak nenávideným - ale je to cesta za pravdou, po ktorej išli Majster Ján Hus, Jeroným Pražský, Ján Žižka, Petr Chelčický, Ján Amos Komenský, Karel Havlíček, T. G. Masaryk a vôbec všetci velikáni nášho národa.
Je to cesta za ideami demokratického pokroku, slobodou svedomia, rovnosti, voľnosti a bratstva. Cesta, ktorá pred vekmi viedla našich predkov dobrej vôle na Tábor, cesta, ktorá počas 1. svetovej vojny viedla našich ľudí pod zástavami légií, aby pod nimi dobyli podmanenému slovenskému národu opäť slobodu.
Ak má "náš slovenský národ" pokračovať na tejto ceste, musí dovŕšiť svoje oslobodenie z jarma svetového Habsburského absolutizmu aj oslobodením sa od duchovného jarma rímskokatolíckeho absolutizmu!
Pre pokrokového človeka niet miesta v cirkvi rímskokatolíckej!
Vystúpiť z nej, opustiť ju, to je prvou podmienkou, ktorú musí splatiť, ak chce naozaj ísť v ústrety radostnej budúcnosti, obšťastnenej blahodárnym ovocím mieru!


Venovanie

Vám, priatelia, ktorí medzi ľuďmi rozširujete vzdelanosť. Vám venujem tento spisok. Chcem Vám tým vysloviť vrelú, srdečnú vďaku za Vašu prácu, ktorá sa tak často prehliada.
Ak spomínam na Vás, na Vašu obetavosť a usilovnosť, vždy si spomeniem na kolportérov biblií a literatúry českobratskej v časoch pobielohorského temna, na tých hrdinov idey, ktorí sa ako pašeráci vkrádali lesnými húštinami zo Žitavy do Čiech a riskovali svoj život preto, aby svojim nešťastným bratom, trpiacim pod jarmom Habsburgov, stráženým sliedivými jezuitmi, priniesli duchovnú útechu.
A spomínam si na svoje prvé roky protiklerikálnej práce, na radosť, ktorú mi spôsoboval každý predaj knižky alebo novín. Ešte aj dnes rád beriem balík brožúr a letákov, aby som ich ponúkal tým, čo hľadajú poučenie. Snaživý kolportér dobrej tlače vykoná viac než dobrý rečník, pretože tlač pôsobí trvalejšie a presvedčivejšie než živé slová. Je stálou, neúnavnou tribúnou našich želaní, žiaľov i nádejí. Je neuhasínajúcim svetlom, ktoré rozptyľuje tmu v hlavách nevedomých, zadržiavajúcich víťazný postup pokroku.
Napokon, načo to treba pripomínať Vám, ktorí práve preto, že ste pochopili význam tlače, sa tak usilovne staráte o jej šírenie?
Prosím Vás, priatelia, pokračujte vo svojom diele! Je dobré. Takou drobnou, nehlučnou prácou, ako je Vaša, sa prebudil náš národ zo storočného spánku, zlomila sa moc Habsburgov, bude ňou odstránený aj vplyv reakcie rímsko-katolíckej, opierajúci sa o ľudskú hlúposť.

Jaroslav Motyčka
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama