Jaroslav Motyčka - Utajovaná história cirkvi (2.časť - Aký raj bol na zemi, keď cirkev vládla)

30. listopadu 2009 v 12:09 |  Náboženský fanatizmus
Aký raj bol na zemi, keď cirkev vládla

Bola by to obrovská kniha, keby sa malo napísať všetko, čo urobila cirkev rímska pre "dobro" ľudstva a aký "raj" bol na zemi vtedy, keď skutočne "stála nad človekom", vládla nad jeho dušou i telom a ľudstvo ležalo na kolenách v prachu pred námestníkom Kristovým, rímskym pápežom!
"Tma - a z tej tmy vyčnieva pochmúrne, čierne znamenie kríža", hovorí o tejto dobe najväčšieho rozmachu vlády cirkvi známy básnik Machar, "z ktorej počuť rinkot zbraní, stonanie ľudí, vzdychy ľudí zlomených..."
Ohňom a mečom šírila cirkev svoju vládu medzi tzv. pohanskými národmi a u porobených udržovala a upevňovala svoju moc nie dobrými činmi, ale preklínaním, exkomunikáciami, interdiktami, strašnou inkvizíciou, mučením a pálením, nevysloviteľnými hrôzami.
Na základe podvrhnutých, falošných listín, ktoré sú známe pod názvom "Pseudoizidorské dekretálie", stali sa už v polovici desiateho storočia rímski biskupi neobmedzenými cirkevnými i svetskými samovládcami, ktorých spupnosť nepoznala hraníc.

"Hlboko do stredoveku panoval názor" - píše Pavel Hoensbroech, bývalý jezuita, "že pápež je bezprostredným pánom sveta, že všetky práva jednotlivcov, ako aj štátov a kniežat sú len potiaľ a tak dlho právami, kým sú od pápeža uznané a neodvolané, že pápež má jediné pravé vlastníctvo všetkých statkov a majetkov ľudí a len skrz pápeža majú jednotlivci v rukách to, čo nazývajú svojím vlastníctvom."
"Pápež je jediný pán sveta, on môže cisára a kráľa zasadzovať bez jediného dôvodu okrem svojej vôle." (Dominicius Venet)
"Celý svet tvorí jedinú ríšu, jej suverénom je Kristus, pápež je jeho zástupcom... Pápež ako zástupca boží, od ktorého nepochybne pochádza všetko duchovné i svetské, požíva zaiste svetskú i duchovnú moc zároveň. Zákony žiadneho cisára, kráľa alebo niektorého iného kniežaťa nie sú platné a záväzné, okrem toho ak sú pápežom schválené a potvrdené." (Augustinus Triumphus)
"Niet žiadneho právoplatného majetku ktorejkoľvek osoby, mimo toho pod cirkvou a cez cirkev, takže každé pole alebo vinica alebo čokoľvek, čo ten alebo onen má v držbe, jemu právoplatne len cez cirkev patrí." (Aegidius Romanus)
Uvedomujete si - koľko spupnosti, bezočivosti, ba dalo by sa povedať, že rúhania sa voči Bohu je v týchto slovách?

Pápež Štefan VI. (885 - 895) vyhlasuje: "Pápeži sú, ako Ježiš, počatí od svojich matiek zatienením ducha svätého, všetci pápeži sú akýsi druh bohočlovekov, aby tým lepšie mohli zastávať úrad prostredníkov medzi bohom a ľuďmi; im teda nech je daná všetka moc na nebi i na zemi."
A týmito "sprostredkovateľmi medzi bohom a ľuďmi", námestníkmi Kristovými, okrem niekoľkých máľo svetlejších zjavov, stávali sa nie ľudia, ale beštie, ktoré sa neštítili žiadnych zločinov a nachádzali zaľúbenie v najväčších hanebnostiach. Krvismilníci a neviestkári, pološialení lotri, nad vyčíňaním ktorých otriasa sa človek hrôzou a priam fyzickým odporom. Uveďme si aspoň pár perličiek z týchto slávnych čias rímskokatolíckej cirkvi.

Štefan VII. (896 - 897) dal vyniesť mŕtvolu svojho predchodcu Formosa z hrobky, obliecť do slávnostného rúcha a posadiť pred cirkevný súd. Nato bol Formos vyhlásený za nepravého pápeža, jeho svätenia i dekréty za neplatné. Potom mŕtvole odťali tri prsty, ktorými pápež žehná, a rozkladajúce sa telo vláčili rímskymi ulicami a vrhli do Tibery. Táto hanebnosť vzbudila všeobecnú vzburu, pri ktorej pápeža Štefana VI. zajali, uvrhli do žalára a tam uškrtili...
V tých časoch začína v Ríme známe obdobie, nazývané "vládou neviestok". Samotný pápežský dejepisec, kardinál Baronius, ktorý ako mohol tak zakrýval hanebnosti pápežov, píše:
"V tomto storočí bolo vidieť ohavnosť a spustlosť v chráme a svätyni Pána. Na stolici Petrovej sedeli najbezbožnejší ľudia, nie pápeži, ale netvory. Povoľné a nehanebné neviestky v Ríme všetko ovládali a svojich milencov a súložníkov na stolicu Petrovu dosadzovali!"

Sergius III. (904 - 911) sa stal pápežom z vôle rímskej krásavice Marozie, súložnice mocného markrabeta Adalberta z Toskány.
- Po smrti Sergia povýšili Marozia a jej sestra Theodora na pápeža milenca Anastázia, ktorý však "sprostredkovával styk medzi bohom a ľuďmi" len necelé tri roky (911 až 913).
- Po ňom sa stal pápežom iný milenec Marozie, Lando, ktorý sa však tešil zo svojej moci ledva pol roka.
- Potom sa stal pápežom Ján X. (914 - 928), ktorého Marozia, keď sa ho nabažila, dala vo väzení zahrdúsiť.
- Aj jeho nástupca Lev VI. bol o niekoľko mesiacov po svojom nastúpení na "stolec sv. Petra" zavraždený.
- V roku 931 mala Marozia ešte toľko vplyvu, že pomohla k tiare svojmu 25-ročnému synovi, ktorého mala s pápežom Sergiom III. Pápežoval pod menom Ján XI. (931 až 933). Za jeho vlády vraždy a násilnosti zapĺňali celý Rím. Neskôr zahynul na otravu.

Roku 956 sa stal pápežom 18 - ročný Ján XII., úžasný roztopašník a márnotratník, ktorý, aby si pomohol k peniazom, predával biskupstvá a cirkevné úrady. Pápežský palác premenil na hárem, kostoly na tančiarne. "Žiadna počestná žena," hovorí o tejto dobe jeho vlády kremonský biskup Luitprand, "sa neodvážila na ulicu, pretože Ján prznil všetko: dievčatá, vydaté ženy a vdovy aj na hroboch svätých apoštolov..."
Čo vyvádzal tento "svätý otec" bolo predsa len priveľa a preto cisár Otto I. zvolal synodu biskupov, aby ho súdila a zosadila. Pri vyšetrovaní vyšli najavo doslova strašné veci: Ján XII. svätil diakonov aj v koniarni, 10-ročného chlapca za peniaze urobil biskupom, svojho kmotra dal oslepiť a kardinála poddiakona Jána vykastrovať, vypaľoval domy a nehanebne sa rúhal. Synoda nakoniec tohto "svätého otca" - Jána XII. zosadila a za pápeža zvolili Leva VIII. Ale milenky pomohli Jánovi naspät. Lev VIII. utiekol a Ján XII. dal niektorých biskupov, ktorí boli proti nemu, zmrzačiť. Onedlho však jeho samého zabil manžel, ktorému zviedol ženu. Pápeža Jána XIII. (965 - 972) Rimania zahnali pre jeho bezhraničnú panovačnosť. Jána XIV. v r. 984 otrávil protipápež Bonifác VII. "Zástupcu Krista" na zemi Jána XVI. jeho súper pápež Gregor V. (996 - 999) zajal a hrozne zmrzačil. Vypálili mu oči, odrezali nos a uši, vytrhli jazyk, posadili obrátene na osla a vozili ulicami Ríma...

Iný beťár, Benedikt IX. (1033 - 1044), sa stal pápežom dokonca v 12 rokoch. Jeho otec gróf Alberich mu zaobstaral pápežstvo za peniaze. Mladý pápež ho v 23 rokoch predal Gregorovi VI. za 1500 libier striebra. Boli to ale počestní muži, tí pápeži, nemyslíte? Sú hodní našej úcty? Je hodný našej úcty ich úrad?
Gregor VII (1073 - 1085) vyhlásil celý svet za jemu podriadený. Zaviedol celibát, aby kňazov odviedol od svetskej spoločnosti. Jemu sa musel pokoriť aj nemecký cisár Henrich IV. Po Gregorovi prišlo niekoľko mocných pápežov, pred ktorými sa triasli panovníci. Cisár Fridrich II. sa pre neposlušnosť dostal do kliatby a roku 1245 ho otrávili hostiou. Určite sa tak stalo z lásky k blížnemu svojmu a väčšiu slávu Božiu.
Bonifác VIII. (1294 - 1303) žil s vydatou ženou a súčasne aj s jej dcérou, okrem toho zneužíval svoje pážatá na neprirodzený styk. Keď ho francúzsky kráľ, ktorého chcel pokoriť, zajal, zošalel a rozbil si hlavu o múr.
Ján XXII. (1316 - 1334) stanovil sadzbu na odpúšťanie hriechov, ktorej výnos bol mimoriadny. Napriek tomu, že minul obrovské peniaze s neviestkami, zanechal po sebe 33 miliónov dukátov!
Urban VI. (1378 - 1389) bol ukrutný tyran. Päť kardinálov, ktorí za neho nehlasovali ako aj niekoľkých prelátov dal mučiť, potom niektorých zašiť do vreca a hodiť do mora, iných dal upáliť alebo stať. - Bola to názorná ukážka 10 božích prikázaní v cirkevnom prevedení.
Jána XXIII. (1410 - 1415), ktorý zvolal kostnický snem, tento snem súdil a odsúdil. 37 svedkov dokázalo, že pápež sa nielenže dopúšťal zločinov cudzoložstva, krvismilstva, sodomie, svätokupectva, lupičstva a vraždy, ale že okolo 300 mníšok zneužil a za odmenu ich urobil abatyšami. Mal v Bologni hárem s 200 prostitútkami. Okrem toho to bol morský lúpežník.
Martin V. (1417 - 1431) posielal krížové výpravy proti husitom, a keď sa všetky stretli s neúspechom, tak sa rozzúril, že ho ranila mŕtvica.
Eugen IV. (1431 - 1447) bol synom pápeža Gregora XII. (1405 - 1415) a jednej mníšky. Keď sa dozvedel o chystanom sprisahaní proti nemu, dal mnícha Mária kruto mučiť a mäso z neho trhať žeravými kliešťami. Roku 1439 zvolili na bazilejskom sneme za pápeža savojského vojvodu Amadeusa, opáta kláštora v Ripuile. Keď mu to poslovia prišli oznámiť, našli ho opitého.
Pápež Kalixtus III. (1455 - 1458) rozdával miesta v cirkvi svojim príbuzným. Tak strašne ho nenávideli, že keď zomrel, žiadny kardinál ani biskup mu nešiel na pohreb.
Sixtus IV. (1471 - 1484) bol márnotratník a opilec. Mal syna so svojou sestrou a nemravné zneužíval svojich dvoch synov. V Ríme založil nevestince, ktoré mu vynášali ročne 20 000 dukátov. Za peniaze povoľoval aj sodomské hriechy. - Už ste pochopili, prečo sa hovorí, že cirkev je ochrankyňou morálky?
Innocent VIII. (1484 - 1492), keď sa stal pápežom, mal už 16 detí. Stanovil nové sadzby za hriechy.
Alexander VI. (1492 - 1503) je jedným z najpovestnejších nemravníkov sveta. Podplatil kardinálov, a tak sa stal pápežom. Mal niekoľko detí. Syna Cesara menoval za kardinála. Iný jeho syn si zobral dcéru francúzskeho kráľa Karia VIII. Od sultána Bajazeta prijal 300 000 dukátov za otrávenie jeho brata Džema, ktorý bol zajatý v boji a dostal sa do rúk pápeža. Úmyselne strašil sultána, že jeho brat ho pripraví o vládu a za jeho vraždu vyinkasoval peknú odmenu. Krvismilnil so svojou dcérou Lukréciou. Nakoniec zomrel na otravu. Bola to len taká neštastná náhoda. Pozval k sebe jedného kardinála, ktorého chcel otráviť. Sluha však omylom podal víno s jedom pápežovi. - Ceremoniár tohto námestníka Kristovho, Burhard, opísal vo svojom denníku zvrhlosti, ktoré sa diali na pápežskom dvore:
"Pred pápežom, jeho dcérou a synmi tancovali nahé kurtizány a vymýšľali najväčšie zmyselné výstrednosti. Lukrécia, pápežova dcéra a milenka zároveň, vybavovala bežne aj cirkevné záležitosti pápežského úradu a zvolávala aj kardinálov.
Bolo to snáď najslávnejšie obdobie "svätej" rímskej cirkvi."
Plus III. (1503) bol vraj dobrý muž; chcel vraj odstrániť nádheru a smilstvo z cirkvi, ale otrávili ho. Kardináli prišli na to, že človek s takýmito zásadami sa medzi nich jednoducho nehodí.
Július II. (1503 - 1513) sa stal pápežom Istou a úplatkami. Bol viac vojakom než duchovným. Štval stále talianske kniežatá do vojen. Zomrel na syfilitídu a syfilitikom bol aj jeho nástupca Lev X. (1513 - 1521), ktorý si vydržiaval 30 dvorných dám a vysmieval sa viere. Aj jeho otrávili. Počas jeho nemravného panovania vystúpil Luther so svojou reformou.
Hadrián VI. (1522 - 1523) vyhlásil, že reformátori ako Luther, získavajú pôdu, pretože kňazi nerestné žijú a to že sa musí zmeniť. Kardináli ho za to dali otráviť.
Pavol III. (1534 - 1540) sa stal kardinálom počas vlády Alexandra VI., ktorému zašantročil svoju peknú sestru. Svoju vlastnú matku i sestru otrávil.
Július HL (1550 - 1555) usporadúval zábavy vo vatikánskych záhradách, pri ktorých všetci účastníci, muži aj ženy sa vyzliekli do naha a tancovali a naháňali po záhradách.
Pius IV. (1559 - 1565) lákal do Vatikánu šľachtické ženy a získaval ich za veľké peniaze. Keď ich zneužil, dal ich natiahnuť na škripec, aby peniaze zase vrátili. Pri jednej hostine vypil 12 džbánov vína, zvalil sa pod stôl a zomrel, ranený mŕtvicou. Počas neho bolo prekliate protestanstvo.
Pius V. (1566 - 1572) viedol prísny život, jedol len zeleninu, pil vodu a nosil pichľavý plášť na nahom tele. To všetko by sa dalo povedať, že bola jeho súkromná vec. Horšie, ale bolo to, že sadisticky, kruto prenasledoval tzv. kacírov - tisíce ich bolo počas jeho vlády zavraždených. Vy neviete, kto to je kacír? - Každý, kto si dovolí mat iný názor ako pápež. Darmo si profesor teológie, darmo si kardinál. Neskôr ho vyhlásili za svätého.

Gregor XIII. (1572 - 1585), keď sa cez bartolomejskú noc vo Francúzsku zavraždilo 30 000 tzv. kacírov, t.j. iných kresťanov, ktorí tak isto verili v Ježiša Krista, len "neverili pápežovi", dal slúžiť slávnu omšu a spieval "Te Deum".
Sixtus V. (1585 - 1590) sa rád díval na šibenice a dával ľudí bez milosti popravovať. Nakoniec ho samotní Jezuiti otrávili, pretože bol ich nepriateľom. - Ako vidíte aj jezuiti boli vždy veľmi "zbožní".
Innocenta X. (1644 - 1655) ovládala jeho milenka Olympia. Tá riadila cirkev, predávala úrady, rušila kláštory a zaberala ich majetok.
Lev XII. (1823 - 1829) bol pôžitkár a sveták. V rámci šírenia cirkevnej vzdelanosti obnovil zákaz čítania biblie. Pre istotu zakázal aj očkovanie, čo tam po nejakej medicíne.
Gregor XVI. (1831 - 1846) bol notorický opilec. So svojou milenkou, ženou holiča, mal 7 detí.
Pius IX. (1846 - 1878) bol posledný z vládcov pápežského štátu - krvilačný tyran a lakomec. Zanechal po sebe 70 miliónov lír. O tomto "námestníkovi božom" si povieme ešte neskôr.

Lev XIII. (1878 - 1903) robil burzové špekulácie, ukladal peniaze u židovských bankárov, najmä u Rothschilda. Trinásť rokov sa nechal podvádzať známym špekulantom Levom Taxilom a rímskej cirkvi tak pripravil nesmrteľnú hanbu. Keď sa Taxil priznal sám ku svojim "figliarskym žartom", ktoré si z pápeža robil, na výsosť skompromitovaný pápež vyslovil nad ním strašnú kliatbu. Stojí za to prečítať si tento prejav svätého otca, pretože je klasickým dôkazom "kresťanskej lásky" ako ju chápali a praktikovali pápeži a s nimi aj ostatní katolícki cirkevníci!
Táto kliatba doslova znela:
"V mene Všemohúceho Boha Otca, Syna i Ducha sv., Písma svätého, Svätej a Nepoškvrnenej Panny Márie, Matky Božej, v mene všetkých anjelov, archanjelov, trónov, mocností, cherubínov, serafínov, v mene patriarchov, prorokov, evangelistov, svätých mučeníkov a vyznávačov a všetkých iných blahoslavených Božích - vedome konáme, že vyvrhujeme z cirkvi a zatracujeme lotra, ktorý sa nazýva Leon Taxil a odháňame ho od dverí Svätého Božieho Domu.
Preklína ho Boh Otec, Stvoriteľ sveta, i Boh Syn, ktorý trpel za pokolenie ľudské, i Duch Svätý, ktorý krstom ľudí osvietil, i svätá viera, ktorou vykúpil nás Spasiteľ; preklína ho sv. Michal, ochranca duší. Nebo i zem i všetko, čo je na nej sväté, preklína ho. Nech je prekliaty všade, kdekoľvek sa nachádza, v dome, v poli, v príbytku a na prahu chrámovom. Nech je prekliaty v živote i v hodine smrti. Nech je prekliaty vo všetkých činoch svojich, keď je i pije, keď je hladný alebo smädný, keď spí i bdie, keď chodí i odpočíva, keď sedí alebo leží. Nech je prekliaty vo všetkých častiach tela svojho, vnútorných i vonkajších.
Nech sú prekliate jeho vlasy, mozog, sánky, čelo, uši, obočie, oči, viečka, dlane i ruky; jeho prsia i vnútornosti, chrbtica, slabina so všetkým, čo k nej prilieha, lýtka jeho, kolená, nohy a nechty.
Nech choroby zožierajú ho od temena hlavy až k chodidlám nôh. Nech Kristus, Syn Boha Otca živého, prekľaje ho celou svojou mocou. Nech nebo i všetky jeho mocnosti prenasledujú ho potiaľ, kým by sa nepokoril pred nami. Amen."

Majme na pamäti, že táto kanibalská surovosť neomylného pápeža bola vyhlásená v roku 1897 a teda, že stále, t.j. aj za našich čias, vládne vo Vatikáne ten stredoveký, potupný, despotický duch pomsty a krvi! Ten duch tu je, našťastie, chýba mu dnes však možnosť, aby svoje kruté zámery mohol opäť šíriť ohňom a mečom!
Aké boli tieto hlavy cirkvi, oddané najnižším a najsurovejším vášniam, také boli aj jej údy:
"V celom duchovenstve," píše anglický kráľ Edgar (959 - 975) biskupom "nevidieť nič iné, len roztopašnosť, rozpustilosť, pijanstvo a nehanebnosť. Domy kňazov nie sú nič iné len miestom hanby, útulkami neviestok, kde sa spieva a tancuje celé noci..."
Pomery rovnako hanebné boli aj v ostatných krajinách. Niet zločinu, ktorý by sa nedal dokázať zo života pápežov, teda tých, čo v mene Kristovom, v mene jeho cirkvi "stáli nad človekom".
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama