Jaroslav Motyčka - Utajovaná história cirkvi (5.časť - Aký raj bol na zemi, keď vrchnosť „z milosti božej" vládla nad človekom)

30. listopadu 2009 v 12:12 |  Náboženský fanatizmus
Aký raj bol na zemi, keď vrchnosť "z milosti božej" vládla nad človekom

"Všetka moc pochádza od Boha!" To je hlavný princíp rímsko-katolíckej cirkvi. "Každá duša mocnostiam vyšším poddaná buď, pretože met inej mocnosti než od Boha, a ktoré sú, od Boha zriadené sú," hovorí sv. Pavol v Epištole k Rímskym; a svätý Bernard, opát clairvauský, rozvádza túto zásadu v liste rímskemu cisárovi Konrádovi (1024 - 1039) hovoriac, že:
- "len Boh je vlastne zvrchovaným pánom, ľud že nemá žiadnu moc rozhodovať, lež smerom a v mene jeho;
- Ježiš Kristus, že je najvyšším kráľom a veľkňazom, sústreďuje v osobe Svojej úrad kráľovský i kňazský, čo oboje po Jeho smrti podľa Jeho odkazu pripadlo cirkvi;
- kňažstvo, že je jedno ako Boh, kráľovstiev že je toľko, koľko je národov;
- že kráľovstvá kresťanské všetky majú byt spojené pomocou viery a jednotou katolíckej cirkvi, ako aj jediným kňažstvom;
- že práva kresťanských kráľov tkvú v tom, aby štát, súc pravou rukou cirkvi, staral sa o blaho ľudu v oblasti hmotnej, kdežto cirkvi že patrí starať sa o jeho duchovné blaho, čím štátu pripadá úloha, aby bola spojencom a pomocníkom v jednej úlohe."
"Kráľovia kresťanských národov," hovorí ďalej Tomáš Akvinský, "tvoria loďstvo, ktorému velí v duchovnej príčine admirál čiže pápež v mene Ježiša Krista..."

Vrchnosti duchovné i svetské sú od Boha ustanovené a o tom, kto a ako sa proti nim prehrešuje, poučuje nás dodnes "Veľký katechizmus katolíckeho náboženstva" vydaný nákladom nášho štátu v roku 1921 v štátnom nakladateľstve:
"Proti duchovným a svetským vrchnostiam sa prehrešuje najmä:
1. Kto ich drzo hanobí a tupí.
2. Kto sa im protiví a proti nim sa búri."

Po tomto malom úvode pozrieme sa opäť trocha do dejín, ako tie rôzne vrchnosti "od boha ustanovené", podľa cirkevných názorov právom "stojace nad človekom" sa starali o blaho svojich poddaných.
Boli to kresťanskí králi a cisári, ktorí "rovnako ako starovekí tyrani jednali s poddaným horšie než s nemou tvárou, s dobytkom. Nebolo rozdielu medzi otrokmi staroveku a nevoľníkmi na panstvách vrchností z milosti boha kresťanského, ktorého zástupca sedel na stolci svätého Petra v Ríme, riadiac odtiaľ "ako admirál loďstvo kresťanských národov."
A boli to práve časy najväčšieho rozmachu cirkevnej moci, kedy prostý ľud, ponížený viac ako zviera, nemajúc nič na svete tunajšom, obracal oči ku kráľovstvu nebeskému s jedinou túžbou, aby zbavený bremena života "v tomto slzavom údolí" dostal sa do problematického života na svete onom...

- Jednoduchému ľudu sa viedlo zle všade, keď stáli nad človekom "od Boha ustanovené vrchnosti", viedlo sa mu zle aj u nás.
- O tom ale cirkevné dejiny nič úmyselne nepíšu. Vždy klamali a prekrúcali históriu vo svoj prospech.
- Koniec koncov - prečo by to malo byť inak? Však prekrútili i slová samotného svojho zakladateľa - Ježiša Krista.

Je však pravdou, že poddanstvo roľníckeho ľudu u nás vzniklo dávno pred bielohorskou katastrofou. Už za posledných Přemyslovcov vnikali poriadky a zvyky zo západných krajín aj k nám a vplyv šľachty sa stával rozhodujúcim. Najmä tak velebeným "otcom vlasti" Karlom IV., panovníkom príkladne zbožným, poslušným voči všetkým príkazom cirkvi svätej a jej sluhov, bola závislosť roľníckeho ľudu utužená a panská nadvláda uľahčená tým, že šľachte, "vrchnosti od boha ustanovenej" bola na jej majetkoch udelená súdna právomoc. A tak šľachta vládla nielen nad životmi ale aj nad smrťou svojich poddaných.

Husitská revolúcia, revolúcia národná, náboženská i sociálna - zvrhla síce načas vládu týchto "vrchností", ale nie na dlho. Čoskoro po bitke pri Lipanoch sa "boží bojovník" stáva opäť poddaným, neskôr nevoľníkom a nakoniec po bielohorskej katastrofe otrokom bez akýchkoľvek ľudských práv...
Dve tretiny panstiev v Čechách sa po bielohorských konfiškáciách dostali do rúk cudzích pánov a rytierov, väčšinou všetkého schopných vojenských dobrodruhov, verných a fanatických katolíkov. Katolíkov, ktorí síce navštevovali kostoly, stavali kaplnky i oltáre, kupovali nádherné monštrancie, sošky panenky Márie, prijímali päťdesiatkrát do roka "telo pána", ochotne plnili všetky príkazy svojich spovedníkov - avšak zostávali pritom najbiednejšími vydieračmi, bezhranične chamtivými po peniazoch a majetku.
Až teraz nastala pravá éra vlády "vrchností, stojacich nad človekom"! Boli to časy strašného bezprávia. Pomery, aké si dnes nevieme ani predstaviť. Poddaný nemal slobodnú vôľu, nesmel rozhodovať o svojom majetku, o povolaní svojich synov, o budúcnosti vlastných detí. Najneznesiteľnejšie tyranstvo pripravili "vrchnosti, stojace nad človekom" úbohému ľudu. (Spomeňte si na túto dobu vždy, keď budete počuť z úst katolíckych predstaviteľov niečo o tzv. komunistickej totalite. Či to nebola prechádzka ružovým rajom oproti časom protireformácie?)
Sedliaci i želiari museli robotovať až päť dní v týždni a ak sa pánom zachcelo - aj celý týždeň. Za skorých rán temný rachot bubnov burcoval obyvateľov dedín a zástup vychudnutých tieňov, mužov, žien i detí zaháňal na panské polia, kde bez oddychu do západu slnka museli všetci robiť, až kým neklesali do mdlôb. Beda, ak si niekto na chvíľu sadol, zastavil sa, aby si oddýchol... Už tu bol panský dráb, mušketier alebo šafár a údery jeho korbáča padali na zodraté zohnuté chrbty poddaných, aby ich povzbudili do ďalšej práce...
Najťažšia robota bola v lesoch, čo trvalo celú zimu. Panské hony a lovy sa usporadúvali v nedeľu a cez sviatky aby sedliaci, ktorí s čeliadkou museli nadháňať, neboli oslobodené od iných robot. Okrem ľudských síl museli sedliaci na robotu priviesť aj záprah. Ak sedliak na obrábanie vlastného pozemku nemal záprah, musel sa sám, svoju ženu, alebo dospelejšie deti do pluhu zapriahnuť. To nie sú rozprávky, to sú príklady z histórie vládnutia rímskokatolíckej cirkvi u nás.

Horšie bolo nevoľníkom za vlády tých vrchností, ktoré podľa učenia katolíckej cirkvi "právom stáli nad človekom", bolo im horšie než kúpeným otrokom. Pretože nevoľníci, ak nestihli počas nocí zorať, osiať a pozberať svoje chudobné políčka, hladovali.
"Čo už, je to zákon boží a nie je dobré, aby sedliaci boli bohatí, spyšneli by. Čeliadka sedliacka je najlepšia, keď plače, najhoršia, ak sa smeje..." hovorievala vtedajšia od boha ustanovená "vrchnosť".
Aby sa "sedliacka čeliadka" nemohla smiať o to sa "vrchnosť stojaca nad človekom" starala dokonale: Nielen prácu uvalili na bedrá poddaných, zložili na nich takmer všetky možné i nemožné platby. Vyberanie daní a rôznych poplatkov bolo také bezohľadné, že aj vlasy ženám ostrihali a predávali, ak sedliak nemal čím platiť...
A bolo že tých platieb! Síce na sedliacke usadlosti pripadala len polovica pozemkovej dane - dane zemskej - avšak šľachtická "vrchnosť", ktorej bolo rozdelenie a vyberanie daní zverené, vedela veci zariadiť tak, že sedliaci zaplatili aj jej polovicu. Veru, ťažko by bolo určiť, z čoho vrchnosti "nešli" platby. Okrem ročného úroku na sv. Juraja a na sv. Havla sa platilo z jarmokov, prievozov, mýt, zo všetkých remesiel, z obilných, olejných, papierových mlynov, z brusiarní, z varní piva, z pálenky, z krčiem, kováčskych vyhní, pekárni, z tkáčskej dielne, ba aj z dielne katovej. Aj z miesta, na ktorom stála "spravodlivosť", t.j. šibenica, šiel vrchnosti poplatok, Iné príjmy boli z pokút, z ročných súdov, z dedičstva, z vysvedčenia, zo zmlúv atď. Tu však musel poddaný platiť dvakrát - raz do vrecka úradníka, druhý raz šľachtica - inak sa vybavenia nedočkal.
Na toto ste už dnes ľudia všetko zabudli?
Na túto "požehnanú" dobu vlády cirkvi a šľachty? Skutočne chcete, aby sa tieto zlaté časy vrátili?

Bezočivosť často nemala hraníc. "Vrchnosť" zvyšovala ľubovoľne cenu soli, syra, masla, rýb i hydiny a nútila poddaných, aby si ich kupovali. Ak šľachticovi ochorel dobytok, donútil poddaných, aby ho za vysokú cenu kúpili. Vrchnosť" dokonca v niektorých prípadoch nariaďovala poddanému minúť aj určitý obnos v panských krčmách.
V sobotu musel narobený, zodratý nevoľník v zámockej kancelárii preukázať, že vykonal predpísanú robotu. Beda mu, ak mu chýbal pliešok za deň roboty! Ani jemným panským rukám sa nehnusilo biť palicou sedliaka, priviazaného na lavicu. (Obyčajný trest bolo 10 úderov. Trest však pre neposlušnosť stupňovali na 25, 50 i 100 úderov!) Trýznený, často zakrvavený, polomŕtvy, niekedy zápasil so životom, inokedy mu smrť bola utešiteľkou a vyslobodila ho z pekla na zemi. Toto neuvidíte v historických nostalgických filmoch o vláde šľachty, z dielní a la Hollywood.

Každý prejav samostatnosti, hrdosti alebo vzdoru, každé, čo i len zdanie nejakého odporu boli neľudsky trestané. Takého "tvrdohlavca", alebo "chamraď sedliacku", ako milostivá vrchnosť, "od boha ustanovená" sedliakov nazývala, posadili na dreveného osla, ktorého chrbát sa ako sekera ostro hlboko zarývala do rozkroku a spôsoboval strašné bolesti, ktoré stupňovali otupelí drábi tak, že na nohy nebožiaka priväzovali kamene...

Neľútostní drábi zatvárali aj ženy na ľubovolný čas do úzkych klietok, takzvaných trdlíc (na každom námestí stála trdlica, bola to truhla spodnou častou zamurovaná v zemi, zvrchu s ťažkým vekom a na bokoch otvory pre hlavu a ruky), kde boli také stiesnené, že od strašnej bolesti omdlievali. A ľudské beštie nešetrili ani tehotné ženy!
Každý zámok mal svoje studené, vlhké pivnice, kde stála klada, do ktorej zavreli previnilca tak, že ruky i nohy mal zovreté v dvoch otvoroch klady a nemohol si telo narovnať. Bývali tam aj bohato vybavené mučiarne, kde s diabolskou vynaliezavosťou mučili obete ľudskej zvrhlosti. Tu odrezávali uši a nosy, tu vypaľovali žeravým železom znamenia...
Sedliacke dcéry nútili doniesť pred svadbou do zámku "čechelné" a vracali sa bez venca. Milostivý pán, "vrchnosť od boha ustanovená" sa potešil, násilne a surovo, často pomocou svojich drábov, odobral panenstvo sedliackej dcéry a kvet odtrhnutý potom odhodil. Vcíťte sa potom do duševnej trýzne úbohých rodičov! A čo milenec - ženích? Ak sa búril a pomstil, odviedli ho v putách k vojsku, aj keď bol jedinou radosťou svojich starých rodičov. A vtedy sa bojovalo takmer bez prestávky, najviac v Uhorsku proti Turkom, vojenská povinnosť trvala 14 i viac rokov a preto tých vyslúžilcov, ktorí opäť uvideli domov, bolo veľmi, veľmi málo...

Roku 1654 zavedením povinného svätenia nedele a zasvätených sviatkov sa nanovo zhoršila bieda poddaného ľudu. Ak sedliaka pristihli, že v nedeľu a cez sviatok pracoval (často mu iný deň na prácu ani nezostal, keď celý týždeň robotoval pre "milostivú, svetskú a cirkevnú vrchnosť"), pokutovali ho tak, že mu odobrali desiatu časť vecí pri práci... kone, vozy, náradie a pod... Ale teraz pozor - to najlepšie len príde!
A viete, kto mal z toho zisk? Pokuty pripadli fare, okrem tretiny, ktorú dostal udavač! Hovorilo sa tomu cirkevná etika (asi preto dnes zase vyučujú na školách etiku farári). Treba asi vybudovať novú generáciu udavačov, kostolných donášačov a špicľov.
Samotný Jan Erazim Wegener, zámocký hajtman grófa Losyho, priznáva, že "keď sedliak robotu, ktorú mu "vrchnosť" ukladá, všetky kontribúcie a ťažké útlaky, ktoré musí znášať a všetky škody, ktoré mu žoldnieri spôsobujú, trpezlivo znáša, potom právom môže vstúpiť medzi svätých mučeníkov".

A vzácny priateľ nášho národa Arnošt Denis píše o tej dobe: "Ó, ľudskosť, kam si sa podela? Vari to panstvo nemá ani trocha citu, že môže hľadieť na také strašné utrpenie svojich vlastných bratov? Prečo sa nerozplačú nebesá nad stálym mučením a vraždením úbohého sedliackeho ľudu a nezošlú novú potopu na podlých panských lupičov a vrahov!"

Aký div, že za týchto strašných pomerov, nemajúc už čo stratiť než svoje životy, odhodlával sa zbedačený a ponižovaný pripravený ľud k odboju, aby dosiahol aspoň niekdajšie slobody.
Roku 1652 sa vzbúrili sedliaci na statku v Týnci, ktorý patril k dekanstvu Litoměřickému, v roku 1658 došlo k vzbure na panstve Zákupskom, roku 1667 boli sedliacke vzbury v Železnici pri Jičíne, roku 1668 v okolí Vysokého, Smržovky, Jesenného, Jilemnice a inde roku 1673 vznikla vzbura na panstve v Nových Zámkoch. Všetky boli brutálne, priam diabolsky, s požehnaním svätej katolíckej cirkvi, krvavo potlačené!
V roku 1680 vypuklo v Čechách veľké sedliacke povstanie. Začalo sa v západnej časti čáslavského kraja, čoskoro však zachvátilo celý kraj, postupne sa rozšírilo na Chrudimsko, Hradecko, Friedlansko, Děčínsko, Boleslavsko, Litoměřicko a mnohé iné kraje našej krajiny. Zúfalstvo ľudí nemalo konca kraja.
Avšak márne boli všetky pokusy striasť sa alebo aspoň uľahčiť si od neznesiteľného jarma. Sedliacke vzbury boli krvavo potlačené a poprední vodcovia odboja boli kruto potrestaní: v celých skupinách obesení, lámaní na kolesách, sťatí mečom. Iným odrezávali uši a nos, iných odsúdili na roky do žalárov...
Tak sa teda starala svetská "vrchnosť od boha ustanovená", podľa prejavu pápežského nuncia - Micaru, "stojaca v ohľade politickom nad človekom" o dobro svojich poddaných, nielen za zhovievavého mlčania "cirkvi rímskej, stojacej nad človekom v ohľade náboženskom", ale aj za jej priameho spolupôsobenia. Keď niekto nechápe, čo to je totalitná moc - nech študuje históriu tejto doby. Nie Hitlerova alebo Stalinova diktatúra, ale vláda šľachty a cirkvi bola dokonalá totalita!

Spojenie týchto dvoch "objektívnych autorít, stojacich nad človekom" bolo veru dokonalé. Richtári a konšeli okrem bežných prísah vernosti "vrchnostiam" skladali ešte prísahy osobitné, ktorými sa zaväzovali všetky zlorečené sektárske bludy odhaliť, prenasledovať a samospasiteľnú cirkev rímsko-katolícku zastávať. Tú istú prísahu skladali aj všetci vrchnostenskí správcovia a úradníci, i "vrchnosť" svetská pri rôznych príležitostiach verejne sľubovala, že pri svätej cirkvi rímsko-katolíckej verne zotrvá a zverených poddaným k tomu povedie... Akože inak? Na večné veky - amen!
Vtedy platili známe jezuitské zásady,
- že katolícky vládca sa dopúšťa hriechu, ak kacíra nechá bez trestu;
- že viac sa hreší miernosťou než násilnosťou,
- že náboženská sloboda odporuje vôli božej
- a že znášanlivosť je príčinou všetkého zla...

Vtedy sa nariadilo, že v našich krajoch sa nesmie trpieť žiadne iné náboženstvo než rímsko-katolícke a takzvané "rúhavé výroky" proti pánu bohu, obradom katolíckej cirkvi, panne Márii, všetkým svätým a členom cisárskeho rodu habsburského sa budú trestať obesením... Už ste všetci na to zabudli? Už ste to úplne vyškrtali z dejín tohto úbohého národa?
Avšak v našich krajoch bolo ešte stále dosť ľudí, ktorí nechceli ani po dobrom a ani po zlom prijať náboženstvo rímsko-katolícke, v ktorého víťazstve svetské vrchnosti videli zabezpečenie svojej vlády (žeby tomu bolo tak aj dnes?) Pretože to platilo vždy, že absolutizmus svetský sa nikdy necítil dosť pevný a istý, ak ho nesprevádzal a nepodporoval absolutizmus cirkevný t.j. tzv. duchovný. Preto tá priam zúrivá snaha zraziť šiju "kacírskej chamrade" pod "objektívnu autoritu v oblasti náboženskej", t.j. cirkev rímsko-katolícku.
- Je doslova výsmechom národnej pamäti ale i rodinnej cti, keď dnes hrdo do pŕs bijúci sa katolík, je pravnukom násilne pokatoličteného kalvína.
- "Vrchnosti svetské" v násilnom pokatolizovaní nepoznali zľutovania. Nebolo ohavnosti, ktorej by sa proti "vzdorujúcim, spupným" poddaným neboli dopustili.
- Akákoľvek krutosť, zločin proti ľudskosti bol na to vhodný!

"Všetci, čo sa zdráhali prijímať pod jedným", vypisuje o tom z rakúskych archívov pán z Hormairu, "boli tak dlho bití do hlavy, na plecia, do tváre, až im hojne tiekla krv i slzy cez tvár, potom sa hostia položila na ústie pištole alebo inej strelnej zbrane do úst, takže im "večeru pána pod obojím" spôsobom podávali, totiž že k hostii pili svoju vlastnú krv - pravý kňazský vtip!"
Pretože však hrozby, bitie, lúpeže a iné tortúry nemali vždy žiadúci účinok, pristali na iný, ešte hlbšie do duše zarezávajúci sa prostriedok: zobrali rodičom deti a tie pred ich očami mučili, aby takto vzdor rodičov zlomili a medzitým im kňaz čítal odvolaciu formulu. Pri jednej takejto hnusnej procedúre sa dvaja sfanatizovaní dôstojníci zmocnili nahého dieťaťa, každý ho zobral za jednu nohu, rozťali ho a potom podávali jednu krvavú polovicu otcovi, druhú matke: "Tu máte tiež niečo pod obojím!" hovorili so surovým smiechom. Surovo mlátené, bez akejkoľvek milosti, boli aj mladé dievčatá, ktoré sa pokúsili o útek, aj tehotné ženy.
A takéto strašné scény nachádzame zaznamenané v histórii utrpenia našich predkov v časoch neobmedzenej vlády vrchností svetských i duchovných, "stojacich nad človekom" - a je ich nespočetne veľa. A koľko ich bolo zabudnutých! Strašnú bolesť cíti človek, ak číta o tejto kalvárii nášho vidieckeho ľudu, o utrpení, pred ktorým blednú aj legendárne muky Nazaretského "revolucionára", v ktorého mene sa všetky tieto zverstvá páchali...

A ešte niekoľko dôkazov o tom, ako dobre sa darilo ľuďom počas cirkevnej vlády "stojacej nad človekom". Tentoraz opíšeme pomery, v akých žili obyvatelia pápežského cirkevného štátu. Teda štátu, ktorý bol priamo riadený "admirálom loďstva kresťanských národov," svätým otcom Piom IX. (1846 - 1878), ktorý vo svojich požehnaných rukách spájal všetko, čo "stojí nad človekom" a bol teda "zvrchovane objektívnou autoritou v ohľade najskôr náboženskom, potom politickom a napokon sociálnom".
Aby nemohlo byť ani najmenších pochybností o autorite tohto veruže presvätého muža, ku ktorého nástupcovi, ako uviedol pápežský nuncius - Micara, obracia sa "stále vzrastajúci počet mysliteľov", nesmieme strácať zo zreteľa, že ide práve o vládu pápeža Pia IX., toho, ktorý 18. júla 1870 vyhlásil dogmu o pápežskej neomylnosti a už vopred v tom istom dekréte do horúcich pekiel preklial každého, čo by sa tejto "neomylnosti" opovážil odporovať...
Nuž počujme, čo o tomto námestníkovi Kristovom na zemi, do 20. septembra 1870, kedy mu vzbúrený taliansky ľud odobral svetskú moc, ktorý tak vynikajúco spájal všetky vlastnosti vrchnosti "z milosti božej", napísal jeho súčasník náš Neruda vo svojich feuilletonoch z roku 1877:
"Dnes arci, nie je pápež Pius IX. už tým, čo býval. Monarchom duší je, monarchom pozemským však už nie je; svetská moc je mu, ach, vzatá. A on bol panovníkom dobrým! Mal len malé územie, ale čo všetko preň neurobil! Roku 1850 bolo v pápežských žalároch 10 436 politických väzňov; r. 1854 dovedna 13 006! A koncom roka 1855 sa okrem toho potĺkalo cudzinou 19 000 utečencov z pápežského územia..."

"To sa rozumie, že pápež nestrpel, aby sa s politickými väzňami zaobchádzalo neľudsky. Avšak, že sa do pápežských žalárov zasa zaviedla stredoveká tortúra, že väzni s ťažkým závažím na nohách, boli posadení na dômyselne vynájdeného "cavaletto" (koníčka), drevený to, hore do veľmi ostrej hrany vybiehajúci nástroj - to sa týkalo len väzňa osobne, jeho rodina pritom netrpela!
- Áno, keď väzňa utrápili, rodina sa o jeho smrti nedozvedela ani muk, a dobromyseľní kňazi žalárnici prijímali útrpne naďalej jedlo, dary a peniaze, ktoré príbuzní nosili pre uväzneného: dávno zahrabaného.
- Smrť bola len "za najťažšie previnenie!" Piate prikázanie Božie prikazuje: "Nezabiješ!" Tak bol na rozkaz napr. zastrelený kňaz Ugo Bassi za to, že bol poľným kaplánom u Garibaldiho.
- A stalo sa to s najväčšou šetrnosťou k jeho duchovnému stavu: pred popravou mu zo drali kožu z rúk a temena hlavy, teda tú kožu, ktorá bola kedysi pomazaná, aby ho "odsvätili".
No, čo poviete, nebolo to ohľaduplné? Ešte ste nepochopili, kam do školy chodilo Gestapo?
Roku 1850 si dal svätý otec z Paríža priviezť novú gilotínu - v roku 1851 bol francúzskemu Národnému zhromaždeniu predložený autentický výňatok z domáceho registra pápežského žalára "Carcerenovi" v Ríme, podľa ktorého ľudí odsudzovali na celé roky na galeje aj "pre vôbec neznáme zločiny" - od najdôstojnejších generálnych inkvizítorov!

Chápete už, prečo stále rímski klerikáli celého sveta volajú po obnove "cirkevného štátu"? Prečo stále kričia, že na svätej cirkvi katolíckej bolo spáchané bezprávie, že ju znásilnili, keď jej vzali možnosť, aby vo vlastnom štáte mohla ukazovať svetským vrchnostiam, ako treba vládnuť a jednať s "poddanými", aby nezbujneli a vo svojej nerozvážnosti neničili "autority", v zničení ktorých dnes pápežský nuncius Micara vidí "najhlbšiu príčinu rozkladu modernej spoločnosti"...?
A ako že sa "poddaným" v Rakúsko-Uhorsku i v iných krajinách, kde vládli od boha ustanovené vrchnosti, t.j. podľa rímsko-katolíckeho názoru "objektívne autority v ohľade politickom" viedlo v predvojnových rokoch? Nebol vlastne človek "na obraz boží stvorený" považovaný len za kus inventára tej či onej degenerovanej šľachtickej famílie, ktorá "z milosti božej" a hlúposti veľkej väčšiny práve tých "poddaných", omámených kňažstvom, sedela na tróne?
Nebolo to strašné poníženie pre nás všetkých, čo sme boli ešte "poddanými" Habsburgov, že sme ako stádo dobytka bez najmenšieho slovka museli strpieť, ako vláda, ktorá o nás rozhodovala, o našich životoch, o všetkom, čo my ľudia nazývame svojím, dostáva sa človeku obmedzenému, ustrašenému alkoholikovi len preto, že nejaký štatút Habsburskej rodiny, uznávaný aj cirkvou svätou, teda "autoritou" v ohľade náboženskom stojacou nad človekom, jeho následníctvo na trón určoval?
Nebolo to strašné poníženie ľudskej dôstojnosti, ktoré mnohí možno len preto necítili, že si naň príliš zvykli? Nevyvstane nám ešte dnes pálčivý rumenec hanby i hnevu v tvári, ak si pomyslíte, že vtedy sme sa mohli stať venom niektorej arcikňažnej z "cisárskeho rodu", keby nebolo mužských potomkov, ktorí by mohli byť posadení na Habsburský trón?
A hovoriť o poníženiach, ktoré sme my, pokrokoví ľudia, museli vytrpieť počas vojny, za vlády surovej rakúsko-uhorskej päste, najmä my ľudia, o ktorých sa "hore" vedelo - aby som použil diplomatické vyjadrenie pápežského nuncia Micaru - že sa "emancipujú od všetkého, čo stojí nad človekom" a že úprimne negujú "objektívne autority":
a) najskôr náboženské,
b) potom politické a
c) napokon sociálne, čiže, že neuznávajú ani nadvládu cirkvi, ani c.k. vrchnosti ani kapitálu?

Dnešným ľuďom asi treba pripomínať:
- ako úzko boli spojené záujmy všetkých týchto "vládnucich stavov", a aké platné služby preukazovala cirkev rímsko-katolícka nielen Habsburgom, ale aj Hohenzollernským, Koburgským a ostatným spojencom.
- Ako jej kňazi, biskupi a arcibiskupi, aj pápež samotný schvaľovali vojnu katolíckeho Rakúska proti malému pravoslávnemu Srbsku ako "nanajvýš spravodlivú", ako žehnali zástavy a zbrane, nabádali k trpezlivosti pobúrených, trpiace matky a ženy,
- ako agitovali pre vojnové pôžičky, denuncovali učiteľov, úradníkov, vojakov, občanov a kde koho, tvoriac tak dobrovoľný zbor špicľov, striehnuci na každé najmenšie hnutie nespokojnosti, smerujúce proti vrchnostiam "z božej milosti"...

Ach - že by tá história bola už úplne zabudnutá? Asi by bolo treba pripomenúť ľuďom niekoľko podrobnosti! Pamätníci už vymreli, a tak môže cirkev ľudí opäť ľahko oklamať?
A rovnako zbytočné je uvádzať dôkazy o tom, že jedinou snahou hierarchov cirkvi rímskej i jej pomáhačov, ľudí kvalít vrchnostenských drábov, je otočiť beh sveta späť - zmariť výsledky 1. i 2. svetovej vojny, premôcť víťaznú demokraciu a nastoliť opäť "vrchnosti z božej milosti". Absolutizmus duchovný i svetský si navzájom pomáhajú, pretože jeden bez druhého neobstojí! - O to tu ide aj dnes.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 puma puma | 11. května 2011 v 12:53 | Reagovat

ach toto sú neskutočné trepy

2 reder reder | 8. února 2012 v 23:58 | Reagovat

pán motyčka by sa mal naučiť že už nežijeme v stredoveku a náboženský fanatizmus nieje uznávany. Mimochodom nechápem toto obmedzené správanie XD
Mágia je super v tom že je neutrálna to len tý pomätenci v stredoveku si mysleli že je to zlé ale očividne  tam ešte dneska  niekto patrí.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama