Jaroslav Motyčka - Utajovaná história cirkvi (6.časť - Aký raj je na zemi, keď kapitalizmus „vládne nad človekom")

30. listopadu 2009 v 12:14 |  Náboženský fanatizmus
Aký raj je na zemi, keď kapitalizmus "vládne nad človekom"

Podľa názoru pápežského nuncia Micaru a rímskej katolíckej cirkvi objektívnou autoritou "stojacou nad človekom" v ohľade sociálnom je kapitalizmus. A negáciou tejto autority je podľa týchto názorov socializmus. Pretože socializmus, v akejkoľvek forme, teda aj takzvaný "kresťanský socializmus", ak sa myslí skutočne - odporuje učeniu cirkvi svätej. Nechápete o čo ide? Či sa to dá ešte jasnejšie formulovať?

"Služobníci buďte poddaní vo všetkej bázni pánom, svojím, nielen dobrým, ale aj zlým," hovorí sa v biblii aj v katechizme katolíckeho náboženstva, a všetko, čo tomu odporuje, je bludom, klamom a kacírstvom, ktoré podľa mienky pána Micaru vedie ku "katastrofe sociálnej revolúcie".
Udržať súčasný "božský poriadok spoločenský" sa teda prikazuje všetkým, ktorí chcú byť spasení v cirkvi rímsko-katolíckej! Ako sa viedlo a doteraz vedie zdrvujúcej väčšine ľudstva za vlády tohto poriadku, ktorého výsledkom je dnešný kapitalistický systém, už bolo povedané.
Nebude však na škodu, ak si pripomenieme aspoň stručne pomery, v ktorých žili chudobní ľudia v krajine, v ktorej súkromno-kapitalistický systém dosiahol svoj vrchol, v Spojených štátoch Severoamerických. Hospodársky a kapitalistický rozvoj tohto štátu je priam zázračný. Ale dnes už nik nehovorí, ako bol tento zázrak v USA dosiahnutý.
- Robotník, pracujúci človek, menovite prisťahovalec, bol vo väčšine prípadov otrokom, ktorého život, ako život nevoľníka v stredoveku, nemal žiadnu cenu.
- Na pracovný výkon všetkých robotníkov sa kládli nároky, ktoré podmieňovali priam strašné napätie fyzických a duševných síl.
- Každý pohyb, každučký hmat je tak presne vypočítaný, že človek sa vlastne stáva automatom, len súčiastkou stroja, nemajúc chvíľku oddychu od prvej do poslednej sekundy pracovného času.
- V kolosálnych priemyselných závodoch, pri strojoch, letiacich závratnou rýchlosťou, v obrovských železiarňach a zlievárňach, pri taviacich peciach, pri výrobe prudko jedovatých chemikálií, rovnako ako v hlbokých šachtách, neboli takmer žiadne bezpečnostné a ochranné opatrenia.
- V ovzduší, presýtenom jedovatým prachom, syčiacom parou a v mrakoch dymu, kde celé týždne ani lúč slnka neprenikne, v dusnej horúčave, vysušujúcej cievy a nervy, v neustálom hukote a ohlušujúcom hrmení pracovali milióny mužov a žien, deň za dňom, rok za rokom, kým stačia ich sily horúčkovitému tempu práce, alebo kým ich nevyhodia na dlažbu...
- V štyridsiatich rokoch bol obyčajný robotník už invalidom... Úžasné dôkazy o bezpečnosti v týchto podnikoch podáva USA štatistika z tých čias: "Viac než pol milióna ľudí sa v USA ročne pri práci zabilo alebo zmrzačilo. "

Bezohľadnosť amerických kapitalistov voči robotníctvu nemala hraníc. Hromadné prepúšťanie bolo na dennom poriadku, každý nepriaznivý obrat na burze i zakolísanie hospodárskej situácie si odniesol pracujúci ľud.
- Americký kapitalizmus vo svojej šialenej honbe za ziskom bol tvrdý a krutý a jeho úžasná moc sa zobrazuje aj v politických pomeroch.
- Štát nemal povinnosti voči chorým, raneným, invalidom a starcom, nemal žiadne poistenie nemocenské, úrazové ani invalidné...
- Takto bol vybudovaný americký zázrak, krvou a potom miliónov prisťahovalcov.
Humanitné ústavy sa zriaďovali a prevádzkovali len zo súkromných prostriedkov, všetko záviselo len od dobročinnosti - almužny. Je pravdou, že niektorí americkí kapitalisti stavali pri svojich fabrikách robotníkom domčeky, zriaďovali kiná a ihriská - pre svojich robotníkov - ale aj to sa dialo len z vypočítavosti, z pohnútok až príliš priehľadných...

Známy americký socialista Eugen V. Debs v jednej zo svojich rečí takto opísal raj, v ktorom žije americký robotník za vlády kapitalizmu začiatkom 20. storočia.
"Niekoľko tisíc kapitalistov je majiteľmi strojov a milióny robotníkov sú pri nich zamestnaných. Všetko bohatstvo, ktoré táto veľká armáda nad svoje existenčné minimum vytvorí, si privlastnia majitelia strojov; im patria aj krajiny fabriky, železnice, mlyny, bane, lesy, polia, lode a iné výrobné a dopravné prostriedky. Preto je u nás bohatstvo a chudoba, milionári a žobráci paláce a brlohy, prepych a nedostatok, nalíčení cudzopasníci na promenádach a nalíčená bieda medzi "červenými svetlami". Preto sú štrajky, bojkoty, vzbury, vraždy, samovraždy, šialenstvo a prostitúcia v úžasne stúpajúcej miere..."

Ak sa zamyslíme nad týmto drastickým obrazom amerických pomerov, vynára sa mimovoľne otázka, o čo bolo alebo je lepšie u nás, než v tej krajine vrcholného rozvoja kapitalizmu?... A ak boli naše skutočné pomery predtým o niečo lepšie, komu možno zato pripísať zásluhu, ak nie veľkému rozmachu socialistického hnutia? A položte si aj ďalšiu otázku: Keď sa u nás v poslednej dobe pomery zhoršili, kto má na tom zásluhu?
Pýtate sa, prečo sa obyvateľstvo neozve a nevynúti si nápravu svojich úbohých pomerov?
Nie je ešte dosť uvedomelé! Moderné socialistické hnutie je iba vo svojich počiatkoch a nemá doteraz silu, aby dobylo a zabezpečilo pracujúcim ľudské práva. Kapitalisti bránia propagácii socializmu všetkými spôsobmi, neštítia sa ani najhrubšieho násilia a perzekúcií. Jednoducho nevyberajú prostriedky. Všetky sú im dobré a takisto dávno už zistili, ako v ich prospech pracujú cirkevníci. Nie je to nič nové. Povedal to už klerikálny poslanec Windhorst, ktorému v prudkej debate v nemeckom ríšskom sneme vykĺzlo priznanie, že "keď sa v ľuďoch zničí viera, neznesú viac tú veľkú biedu, v ktorej žijú a vzbúria sa!"
A na túto policajnú, amorálnu službu sa cirkevníkom poskytuje obrovská podpora.
- Preto sa im dávajú vrecia peňazí, aby ľudí ohlupovali a odvádzali ich myseľ od vecí každodenného sveta a obracali ju k veciam budúcim "na onom svete".
- Najmä cirkev rímsko-katolícka je preto tak protežovaná, pretože práve ona je naj ochotnejšou slúžkou kapitalizmu a najspoľahlivejšou strážkyňou pokladníc, či už je zlato v nich je kresťanské alebo židovské.
Či to nie je práve katolícka cirkev, ktorá vyhlasuje večnú nevyhnutnosť chudoby a každú snahu o jej odstránenie za bezbožnú a zločinnú?
Nie je práve ona kňažkou zlatého teľaťa, ktorá si dala za úlohu kázať chudobným oddanosť do vôle božej a chlácholiť svedomie bohatých, ubezpečujúc ich, že stačí, ak milosrdne obetujú omrvinky zo svojho bohatstva?
O koho by sa mali oprieť?
U koho by mali hľadať ochranu kapitalisti všetkých plemien, národov a vyznaní vo svojom boji proti socializmu, ak nie u organizácie takej rozvetvenej a doteraz takej mocnej, akou je cirkev?
Nebola to hlava tejto cirkvi, pápež Lev XIII., ktorý vo svojej encyklike "Quo i Apostolici muneris" zo dňa 28. decembra 1878 odsudzuje socialistické snahy s najväčšou príkrosťou?
Nebol to pápež, kto výslovne uvádza, aj návod, "aké prostriedky možno s úspechom proti nebezpečenstvu socializmu použiť, aby toto nebezpečenstvo, na ľudskú spoločnosť sa valiace podľa možnosti obmedzené, zastavené a prekonané byť mohlo?"
A že hlas námestníka Kristovho našiel dobrú odozvu u všetkých nepriateľov socializmu - o tom svedčí aj zaujímavá okolnosť - že cár Alexander II. rozkázal, aby sa táto encyklika čítala dokonca aj vo všetkých pravoslávnych kostoloch na Rusi! V tej istej encyklike hovorí pápež o rovnosti hlásanej socialistami:
"Podlá ľudskej prirodzenosti sú však ľudia sebe rovní, avšak nie podľa stavu, ku ktorému sú povolaní. Rovnosť nie je z vôle Pána ani v cirkvi, pretože to je societa nerovná, ktorá sa skladá z duchovenstva a laikov a ani medzi anjelmi, ani medzi svätými niet rovnosti, ako nás viera svätá učí."

Mohlo by to byť inak? - Nie, cirkev bola vždy proti akémukoľvek pokroku, či už vo vede, technike, medicíne alebo kultúre!
Napr. páter Tomáš J. Jiroušek v "Almanachu" písal o odsúdení socializmu pápežom Levom XIII., a pochvaľuje si, ako "svätý otec správne pochopil, že v devätnástom storočí niet horšieho zjavu nad socializmus..." a že veľkú zásluhu si získal aj tým, že poukazujúc "na bludy socializmu nezabudol hájiť proti nim pravdu a sociálny poriadok..."
A všetci títo pátri sú rýchlo hotoví s odsúdením akýchkoľvek sociálnych snáh, hovoriac: Nie uľahčenie práce, nie zlepšenie robotníckych pomerov, ale chúťky panovačnosti bez vlastenectva, bez ľudskosti a vôbec bez kresťanstva dosiahnuť moc nad ľudom prezrádzajú túžbu sociálnych demokratov, či už sa nazývajú komunistami, radikálmi, internacionálmi alebo anarchistami"...
Možno namietnete, že takýto názor na socializmus a snahy pracujúceho ľudu mali hierarchovia a kňazi cirkvi rímskej už dávno. V histórii 20. storočia však aj klerikáli hlasovali za socializmus a zakladali strany "kresťansko-sociálne"! Áno, zakladali a i zakladajú. Avšak opäť len preto, aby ľud miatli. Názory cirkvi a jej hierarchov na socializmus sa ani v najmenšom nezmenili. Ich názory sa vôbec nemenia k dobrému. A ak aj klerikálna tlač niekedy zastáva krajnejšie a radikálnejšie stanovisko než socialisti sami - robí tak nie pre úžitok, ale zjavne na škodu veci, o ktorú ide.
Nuž, dajme tu slovo autoritám najpovolanejším vykladať v našej republike písmo a učenie cirkvi rímsko-katolíckej, arcibiskupom a biskupom, ktorí v spoločnom pastierskom liste zo dňa 19. marca 1921 sa o socialistických snahách vyslovujú s rozhodnosťou a otvorenosťou, vylučujúcou akúkoľvek pochybnosť.
Z úst týchto zrejme svätých mužov sa predovšetkým dozvedáme, ako vraj dejiny dokazujú, "chtivosť peňazí vždy sa prebudí, kedykoľvek sa nejaký národ zriekne viery a nádeje na odmenu večnú", že síce "chtivosť bohatstva je prameňom všetkého zla", že by však krivdil Ježišovi ten kto by jeho slová: "skôr prejde ťava uchom ihly než boháč do kráľovstva nebeského" vysvetľoval tak, "že je nemožné, aby bohatý získal spásu." Spasiteľ sa iste nechcel dotknúť bohatých ale chcel iba upozorniť na nebezpečenstvo, ktorého prameňom môže byť nadbytok peňazí."

Po tomto, naisto presvedčivom dôkaze, služobníci toho, ktorý bol taký chudobný, že "nemal kam hlavu zložiť" a svojim apoštolom aj učeníkom prikazoval úplnú chudobu, podmienku vstupu do ich kruhu určoval "rozdať majetok chudobným" - tento veľadôstojný zbor cirkevných hierarchov-veľkostatkárov, akcionárov bánk, majiteľov zámkov, palácov, fabrík, pivovarov, liehovarov, mlynov, píl a dvorov s obrovskými lánmi polí a lesov, nespočetnými stádami kráv, koní a oviec, s majetkami nezmernými, hovorí, že:
- verný katolík nemôže byť prívržencom socializmu, pretože zásady kresťanstva a zásady socializmu sa vylučujú, že
- socializmus je blud, pretože až po tunajšom živote nastane nám život pravý, že
- nerovnosť hmotného majetku vyplýva z nerovnosti ľudskej prirodzenosti, že
- rozdiely tieto sa zakladajú na vôli božej, že
- práca a bieda budú na zemi vždy, pretože sú to zlé následky prvotného hriechu, že
- socializmus hlásaním zrušenia súkromného majetku škodí najmä robotníkom, zhoršuje postavenie celého stavu robotníckeho, pretože berie robotníkovi možnosť rozmnožovať svoj majetok a zlepšovať svoje postavenie, že
- bez majetku by nebolo slobody, pokroku a vzdelanosti, že
- hriešnosť socializmu tkvie aj v tom, že hlása právo na revolúciu, právo zvrhnúť vrchnosť,
ktorej moc má pôvod vo vôli božej, že
- aj v republikách štát a moc pochádza od Boha a že
- vôbec kresťanstvo a socializmus stoja proti sebe ako svetlo a tma.

To je to najpodstatnejšie z pastierskeho listu cirkevných vrchností v našej republike. Stanovisko jasné, nijako nezaostávajúce v otvorenosti stanoviska svätého otca, vyjadreného v encyklike Qui pluribus z 9. novembra 1846, Quibus quantisque z 20. apríla 1849, Noscitis et nobiscum z 8. decembra 1949, Singulári quadam z 9. decembra 1854, Quanto conficiamur moerere z 10. augusta 1863 o socializme, komunizme a tajných spoločnostiach.
Napodiv, ak sa preberáme encyklikami svätých otcov, pastierskymi listami arcibiskupov a biskupov, ktorí sa tak dokážu rozhorčovať proti socialistickým snahám chudobného ľudu, toľko dôvodov nájsť, aby svojich veriacich varovali pred hrôzostrašným nebezpečenstvom socializmu - nikde nenájdeme podobné slová odsudzujúce kapitalistický systém, jeho výstrelky, vyciciavame a vydieranie pracujúcich bezcitnými fabrikantami alebo veľkostatkármi.
Kapitalistom a boháčom pápeži i hierarchovia cirkvi rímskej iba zdvorilo radia. Tak pápež Pius X. vo svojej prvej encyklike z roku 1903 hovorí:
"Vznešení a bohatí, buďte spravodliví a milosrdní voči nižším, a títo budú znášať v pokoji a trpezlivosti svoju chudobu!"

Pápeži teda prekliali a zatratili socializmus, avšak nikdy nepreklínali vykorisťovanie - ani feudalizmus, ani kapitalizmus, dokonca ani otrokárstvo, pretože vykorisťovanie slúži snahám cirkvi svätej práve tak, ako cirkev svätá slúži vykorisťovateľom.

Čím je vlastne ten rímsko-katolíckou cirkvou zatracovaný a preklínaný socializmus dnes všetkým mysliacim ľuďom našich čias? Nielen robotníkom, najchudobnejším z chudobných - ale všetkým, čo majú rozum a srdce na pravom mieste? Čím je aj nám, slobodným mysliteľom?
Právom všetkých ľudí na šťastný život tu na zemi! Ak je spravodlivosť matematikou humanity - tak sa predovšetkým usilujme o odstránenie a vyrovnanie sociálnych nespravodlivostí. Pretože len vtedy môže byť človek skutočne šťastný, ak vidí, že aj jeho bratia sú rovnako šťastní s ním. Odmietame učenie cirkvi o nerovnosti ľudskej prirodzenosti ako nebratské, neúprimné a neľudské! Všetci sme rovnako ľuďmi a sme povinní pomáhať tým, ktorých bieda a úporný nedostatok zdržal vo vývoji. Pomáhať im nie almužnou, ale tak, aby sme ich pozdvihli k sebe, aby sme sa dobrovoľne vzdávali toho, čoho sa neujde našim bratom v ich prospech, aby sme nebránili, ale prezieravo napomáhali vývoju, ktorý rovnako, ako viedol od absolutizmu k politickej rovnosti, tak vedie aj k rovnosti sociálnej a hospodárskej.
Ako pápežský nuncius Micara uviedol, "negácia objektívnych autorít", o ktorú ide, vraj skončila - "katastrofou sociálnej revolúcie".
Nie, všemocný zástupca neomylného pápeža sa mýli. Doteraz neskončila. Ale skončí. Celá tá umelá stavba starého "božského poriadku" sa raz zrúti. Avšak nie tak, ako si myslí pán nuncius a s ním neomylné cirkevné kruhy: nie katastrofou, nie výbuchom revolúcie, teda nie zázrakom, pretože viera v blahodárny účinok revolúcií je len pendantom viery v zázraky, ktorá, ako ukázal ruský prípad, ak obyvateľstvo nie je uvedomelé, nikam nevedie. Sociálne nerovnosti sa aľe musia odstraňovať postupným vývojom, tak, ako sa topia kopy snehu na jar, ktoré pomáha odstraňovať usilovná ruka robotníka.
Prácou, prácou a len prácou mysliteľov, vychovávateľov ľudu, neustálym zvyšovaním úrovne kultúrnej a mravnej, pestovaním nielen rozumu, ale aj srdca. Len z tejto práce, premyslenej do najposlednejších dôsledkov, vzíde nový život na zemi, v ktorom, ako hovorí krásna revolučná robotnícka pieseň "nesmú byt žiadne biedy".

Nuž, čo vy na to, socialisti, matrikoví katolíci?
A čo vy, katolíci veriaci, ľudia chudobní dvakrát poľutovaniahodní? Vari vy sa nezamyslíte nad tým, čo hovoril pápežský nuncius Micara i hierarchovia cirkvi, ktorí, topiac sa v hriešnom blahobyte, nechávajú vás hladovať?
Prečo zatracujú všetky vaše snahy o zlepšenie života ako snahy odporujúce vraj zjavnej vôli božej, ktorý chce mať z tohto sveta slzavé údolie?
Skutočne sa uspokojíte s poukazovaním na radosti, ktoré Vám "nastanú až po tunajšom živote v nebi, keď Vám nastane život pravý?"
Uspokojíte sa ich slovami a nevidíte, že síce hovoria, avšak nečinia, ba že ich činy dokazujú pravý opak ich slov?
Počúvajte a premýšľajte!
A ty, socialista alebo komunista, katolík matrikový, ktorý tak často hľadáš smietku v oku brata svojho, voľnomyšlienkára len preto, že neprisahá práve na program tvojej politickej strany?
Uvedomuješ si, ako o tvojich snahách zlepšiť život svojej rodiny hovorí rímsky pápež i jeho drábovia?
Ako preklínajú a zatracujú všetko pokrokové? Zostaneš ešte s nimi v rovnakom ovčinci?
A ak tam zotrváš, nezahanbíš sa pred každým zo svojich súdruhov alebo bratov, ktorí už dávno zistili, že pokrokový človek nemôže a nesmie byť súčasne rímskym katolíkom?

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama