Jaroslav Motyčka - Utajovaná história cirkvi (8.časť - Ako sa darilo filozofii a vede „v ochranných rukách náboženstva" a o čo sa klerikáli ešte stále usilujú)

30. listopadu 2009 v 12:16 |  Náboženský fanatizmus
Ako sa darilo filozofii a vede "v ochranných rukách náboženstva"
a o čo sa klerikáli ešte stále usilujú

Je to veru trúfalosť, ak rímsky cirkevník hovorí, že "bolo osudným pokusom filozofiu a vedu vôbec vytrhnúť z ochranných rúk náboženstva a zbaviť ju poistenia zjavenej autority - že veda i život síce dosiahli slobodu, ale takú, akú má lodník, keď hodil kompas cez palubu." Vari sa pápežský nuncius Micara spolieha na to, že sa už celkom zabudlo, ako sa ľudská hlúposť, obmedzenosť a bigotnosť, reprezentovaná práve jeho cirkvou, vždy stavala proti pravde, rozumu a vede?
Ak sa pozrieme v histórii na vývoj ktoréhokoľvek odboru ľudského myslenia a vedy, všade nachádzame naj neuveriteľnejšie dôkazy o tom, ako cirkev rímska najnezmyselnejšími námietkami a naj surovejšími prostriedkami ubíjala ľudskú myšlienku, vynaliezavosť, snahu po vede, úsilie o poznanie príčin života, jeho zmyslu, rovnako ako ubíjala a i dnes zatracuje všetky snahy o jeho zlepšenie.
"Je naozaj na počudovanie," píše W. E. H. Lecky v Dejinách racionalizmu v Európe, "že veda mohla vôbec prežiť medzi hroznými prekážkami, ktoré jej teológovia kládli do cesty, spolu so sústavou biblického výkladu, takou prísnou a zároveň takou svojhlavou, že nevyhnutne sa zrazila s každým objavom, ktorý sa nezhodoval s nepodopretými úsudkami zmyslov, a teda s ľudovými výrazmi židovských pisateľov Biblie. Robilo sa všetko, aby sa vypestoval taký spôsob myslenia, ktorý sa priamo priečil spôsobom vedy. Ustavičné vychvaľovanie slepej viery, nespočetné zázraky, detinské legendy - všetko splodilo stav zaostalej ignorancie, plazivej a chvejúcej sa ľahkovernosti, ktorá ťažko nájde sebe rovných, výjmuc najposlednejších barbarov. Akákoľvek novota sa považovala za zločin, vyššie poznanie vzbudzovalo len hrôzu a podozrenie."
V rovnakom zmysle svedčí aj dr. Aug. Smetana vo svojich "Pamätiach": "Katolícka cirkev si robí nesmierne nároky byť neomylnou. Rada tejto svojej božskej vlastnosti, ktorú si pripisuje, prikladá najširší objem, vie však veľmi šikovne túto zásadu obmedzovať, len čo jej obmedzenie podmieňuje jej zachovanie. Hierarchovia to majú radi, ak sa vyskytujú hlúpi veriaci... Pre ľudské poznanie, ktoré kráča vpred s obrovskou námahou, cirkev napriek svojej neomylnosti nedokázala urobiť ani to najmenšie. Nemohla a keby bola mohla, nebola by tak urobila, pretože toto poznanie jej bolo odjakživa nepohodlné a celé roky ho zatracovala ako zbytočné bludárstvo, ktoré odvádza z cesty spásy."
A vpredu už niekoľkokrát citovaný bývalý jezuita Pavel Hoensbroech, takisto vysvetľuje:
"Podlá učenia rímsko-katolíckej cirkvi je biblia písmo sväté božského pôvodu a preto, že vševedúci boh sa v ničom mýliť nemôže, je všetko, čo v biblii stojí, celkom správne a pravdivé. Vedľa tohto učenia je hocijaká veda nemožná. Rímska cirkev a pápežstvo sa vždy stavali proti slobodnému, náboženskými predsudkami nespútanému vedeckému bádaniu, zavrhovali vedecké poznatky, ktoré strnulým názorom cirkvi odporovali a prenasledovali bádateľov."

Mohol by som uviesť ešte množstvo hlasov vynikajúcich mysliteľov i historikov ako dôkaz toho, ako sa filozofii a vede darilo "v ochranných rukách náboženstva", ale namiesto nich uvediem radšej niekoľko dôkazov. Avšak iba čo najstručnejšie, pretože zaoberať sa touto otázkou podrobnejšie, to by bola robota na roky. Koho vec zaujíma a chce nájsť dôkladnejšie poučenie - nech si zaobstará diela, ktoré som spomenul v tomto spisku:
- J. W. Drapper: "Dejiny konfliktov medzi náboženstvom a vedou";
- W. E. H. Lecky: "Dejiny racionalizmu v Európe";
- Aug. Smetana: "Pamäte";
- Pavla Hoensbroecha: "Pápežstvo";
napokon môže siahnuť po ktoromkoľvek spise o vede a viere - všade nájde stovky najpresvedčivejších dôkazov!

Sotva v dobe Konštantínovej nadobudla cirkev moc, zaujala stanovisko, že:
- v Písme a tradíciách cirkevných dal boh nielen kritérium pravdy, ale že nám oznámil všetko, čo možno vedieť.
- Biblia sa stala autoritou - hvezdárstvo, prírodopis, zemepis, dejepis a všetky ostatné odbory ľudskej vedy sa s ňou museli zhodovať. "Veda" vychádzajúca z tohto božského zjavenia nepripúšťa ani zdokonalenie ani pokrok.
- Nové vynálezy i bádanie sú zbytočné, ba aj opovážlivé, pretože sa nesmú poznávať veci, ktoré zatajiť bolo úmyslom božím.
- Cirkev sa stala kameňom úrazu v duchovnom vývoji Európy, a na celé tisícročie najväčšou brzdou pokroku.

Alexandrijský biskup Theofil dal rozmetať a zničiť veľkú knižnicu zostavenú Ptolemajovcami, knižnicu, v ktorej boli sústredené obrovské staroveké vedecké poznatky... Bigotný nevedomý fanatik cirkvi tak spôsobil kultúre sveta nenahraditeľnú stratu. Už len tento jediný zločin idiota v biskupskej funkcii, hovorí za všetko.
Počas nástupcu Theofila - Cyrilla - bola zničená aj filozofická Akadémia Alexandrijská, na ktorej vysvetľovala náuku Platóna a Aristotela vynikajúca a všeobecne vážená žena - Hypathia, dcéra matematika Theona. Zberba niekoľkých mníchov filozofku v roku 415 prepadla na ulici, strhala z nej šaty, zavliekla ju do kresťanského chrámu, kde ju lektor Peter ubil palicou... Mŕtvolu roztrhali fanatickí mnísi na kusy, mäso zoškrabali z kostí črepinami a vrhli do ohňa... Týmto príšerným zločinom skončila slávna Alexandrijská škola, pretože osud učenej Hypathie bol výstrahou všetkým, ktorí chceli pestovať svetskú vedu. - Spomeňte si na to vždy, keď vám bude niekto rozprávať o tom ako mnísi šírili vzdelanosť. Skutočnosť, žiaľ bola iná - celú Európu uzavreli do temnoty.

Ani v Aténach neušla filozofia svojmu osudu. Cisár Justinián na naliehanie cirkevníkov ju zakázal učiť a napokon dal zavrieť všetky školy tohto mesta... Odvtedy nebola sloboda ľudských myšlienok. Každý musel myslieť tak, ako mu nariadila cirkevná autorita, t. j. nemyslieť, len slepo počúvať vrchnosť a platiť, platiť a platiť.
Na miesto hlbokých poznatkov starovekých učencov, ktoré nás ešte i dnes často udivujú, postavila cirkev popletené, smiešne výtvory obmedzenosti a drzosti bigotných nevedomcov. Lactantis potierajúc vtedy už známu náuku o guľatom tvare zeme, sa posmešne pýta:
"Či je možné, aby ľudia boli takí blázniví a verili, že klasy a stromy na druhej strane visia nadol a že ľudia majú nohy vyššie než hlavy?"
A svätý Augustín, autorita katolíckymi teológmi dodnes tak oslavovaná, odmieta učenie o tom, že by na druhej strane zeme žili tiež ľudia s určitosťou všetky pochybnosti vylučujúcou:
"Je nemožné, aby na náprotivnej strane boli obyvatelia zeme, pretože sa o takom pokolení nezmieňuje "Písmo", hovoriac o potomkoch Adamových. "
Avšak najvážnejší dôvod proti guľatosti zeme bol ten, že "ľudia na náprotivnej strane zemegule by nemohli vidieť Pána zostupujúceho z nebies v deň posledného súdu..." Treba k tomu či vôbec dá sa k tomu ešte niečo dodať? Nuž dobre, dalo by sa povedať, že to bola dobová obmedzenosť, len neznalosť, lenže žiaľ nebolo tomu tak.

Koho takéto "dôkazy" nepresvedčili, proti tomu sa zakročilo inak. Keď korutánsky vierozvestca Virgilius prejavoval ešte v ôsmom storočí správnejší názor - písal pápež Zachariáš sv. Bonifácovi, patrónovi Nemcov o Virgiliovi:
"Vypuďte ho z cirkvi, zbavte posvätenia, dajte ho do žalára a mučte ako je len možné. Nenájde sa dosť veľkých trestov, aby sa odstránilo toto rúhanie, ktoré svätokrádežne a hanebne ničí naše sväté náboženstvo..."
A cirkevní obmedzenci odsúdiac výsledky špekulácie a vedeckého bádania o guľatosti zeme vytvorili novú zemepisnú "vedu". Tak Alexandrijský mních Cosmas Indicopleustes v knihe nazvanej "Topografia Christiana" (Kresťanský názor o svete) tvrdí, že podľa skutočného ortodoxného systému zemepisu je
"svet plochý rovnobežník. Jeho dĺžka, meraná od východ na západ, je dvakrát väčšia než šírka, meraná od severu na juh. Uprostred je zem nami obývaná, ktorá je obklopená oceánom, a tento je opäť obkľúčený inou zemou, v ktorej ľudia žili pred potopou a z ktorej Noe vystúpil do archy. Na severe sveta je vysoká kužeľovitá hora, okolo ktorej sa slnko a mesiac ustavične otáčajú. Keď je slnko skryté za horou, je noc, ak je na našej strane hory, je deň. Štyri vysoké múry vystupujú do výšky a dotýkajú sa klenutej strechy, čím sa tvorí obrovská budova, ktorej podlahou je náš svet. Túto budovu delí na dve poschodia obloha, ktorá je umiestnená medzi zemou a nebeskou baňou. Veliký oceán leží na strane oblohy, vzdialenej od zeme. Ten je tým, čo sa označuje vodami, ktoré sú nad oblohou. Miesto od týchto vôd k bani nebeskej je určené pre blažených; miesto od oblohy k našej zemi anjelom ako služobníkom duchov."
A podobné bláznivé výmysly, ktoré však neodporovali pravdám "Písma", to bola tá "pravá" filozofia a veda, hýčkaná "v ochranných rukách náboženstva" a "poistená zjavenou autoritou", t. j. cirkvou svätou...

A tá "poistená veda" dokázala byť veľmi dôkladná: Len o "nepoškvrnenom počatí" panny Márie sa píše v 20 000 spisoch! Rozumie sa, že je v nich nevyčerpateľné množstvo najsmiešnejších pochabostí. Napr. spisovatelia Oswald, Maton, Guillou a Nikolas vyhlasujú pannu Máriu za štvrtú božskú osobu svätej trojice a tvrdia, že je svojím mliekom prítomná v najsvätejšej sviatosti oltárnej... Inde sa za pravdu vydáva nezmysel, že "Mária voľne používala svoj rozum ešte predtým, než uvidela svetlo tohto sveta, teda už v lone svojej matky Anny, že ešte pred svojím narodením vedela o bohu, druhom svete, čiže aj konci ľudského života a prostriedkoch ako tento cieľ dosiahnuť oveľa viac, než najväčší duchovia po dlhoročnom premýšľaní, štúdiách a modlitbách..."

Aká to bola "veda", ktorá sa pestovala na univerzitách, nachádzajúcich sa v rukách ortodoxných cirkevníkov, nám ukazuje filozoficko-prírodovedecká dizertácia jezuitu Ignáca Zincka vo Wúrzburgu - z roku 1700. Dokazuje sa v nej, ako vraj pohľady niektorých vtákov uzdravujú a aké rozličné kamene pôsobia na ľudí: napr. jaspis vzbudzuje životnú silu, ametyst zaháňa opitosť, pretože vytiahne všetky pary z hlavy opilca, ak sa mu položí na pupok, kameň, tvoriaci sa v žalúdku kohúta domáceho robí vraj statočným a odvážnym každého, čo ho nosí v ústach a pod. Rovnako vážne v tej istej dizertácii sa hovorí aj o tvrdení jedného jezuitu, že vraj v Škótsku, na Hebridách a niektorých indických krajinách rastú na stromoch kačice a iné druhy vtákov, ktoré pučia ako lístie, potom sa zaokrúhlia a napokon nadobudnú vtáčí tvar a visia za zobák ako za stopku až kým nedozrejú a neodletia...
Ak sa takéto bláznovstvá považovali za pravdu na svetových univerzitách, kto by sa potom čudoval jednoduchému českému farárovi Jiřímu Václavovi Paroubkovi, pochádzajúcemu zo známej spisovateľskej rodiny v Sadskej, že v roku 1765 vydal knihu "Výťah sveta, to jest skromná povedomosť histórie svetskej alebo politickej, podaná pôvodne na cvičenie školským žiačikom v Libezniciach v kraji Kouřímskom," v ktorej vo forme otázok a odpovedí na ne sa žiaci takto poučujú:
- "Či existujú nejakí ľudia-potvory?
- Okolo ostrovov Scytských majú ľudia také veľké uši, že sa jedným prikrývajú a na druhom ležia, a tie potom podlá ľubovôle k hlave priťahujú. V Indii sa rodia ľudia jednookí, ktorí majú oko uprostred čela, iní na prstoch. V Tartánii boli ľudia jednonohí a jednorukí a túto na prsiach mali a predsa šípmi z lukov dobre strieľali.
- A či sú aj v mori nejakí skutoční ľudia?
- Roku 1403 v Holende vylovili morskú ženu čiže ochechulu, do Harlemu priviezli, kde všetku ženskú prácu vykonávala, krížom svätým sa žehnala, pred krucifix kľakala, a aj keď potom žila veľa rokov, nikdy ani jedného slova neprehovorila.
- Kto nejakú sochu alebo podobizeň majstrovsky urobil?
- Svätý Albertus Veľký, jeho socha ako človek zreteľne hovorila. Tiež v meste Panorme socha panny na harfu hrala, riadne tancovala a krepčila, a na konci sa hosťom poklonila."

Ch. T. E. Reinhard, inak celkom vážny spisovateľ, uverejňuje v roku 1752 v Hamburgu učenú rozpravu o otázke, či naši prví prarodičia Adam a Eva v raji mali pupky. Slávny doktor dochádza k presvedčeniu, že "zostáva nezvratnou pravdou", že ani Adam. ani Eva, "pretože neboli zrodení, nepotrebovali ani pupočné šnúry a preto tiež nemohli mať pupky, ktoré sú jej pozostatkami..." "Kto o tom pochybuje," dokazuje toto "žiarivé svetlo katolíckej vedy, "nie je riadnym údom cirkvi, a nech je teda z moci môjho úradu vydaný diablovi..."
"Vydávať odporcu diablovi!"
Áno, to bol najbežnejší prostriedok pravoverných cirkevníkov na umlčovanie nepohodlných, rozumných názorov! Nespočetný počet filozofov a vedcov skutočne diablovi vydali, v temných žalároch inkvizície, v mučiarňach a popraviskách, najmä však na hraniciach, rozžeravených rukou fanatických popov. Nie je bez oprávnenia entuziazmus, ktorý vynútil ortodoxnému hierarchovi cirkvi rímskej ešte roku 1895 už spomenutý výrok: "Buďte požehnané vy planúce hranice!", pretože bola "očisťovaná" pravá rímska "filozofia a veda" "poistená zjavenou autoritou" od všetkého rozumárskeho kacírstva.

Na tých planúcich hraniciach skončili svoj život mnohí myslitelia a učenci, ktorí sú dnes pýchou novodobého ľudstva, na nich pálili aj ich spisy za hlaholu zvonov a jasotu obmedzenej kňazskej a mníšskej lúzy, opíjajúcej sa nádejou, že s rozmetaním popola mučedníkov a ich diel rozmetajú aj ich myšlienky!
Z dlhého radu veľkých mysliteľov a vedcov, ktorým cirkev rímska kládla neprekonateľné prekážky, prenasledovala ich a násilím umlčovala, uvedieme aspoň niekoľko najvýznamnejších, pretože práve z ich krutého osudu je zrejmé, ako sa darilo "filozofii a vede v ochranných rukách náboženstva". Mnohí z nich sú nám súčasníkom už neznámi, a ich mená nám žiaľ, nič nehovoria. Ale v ich dobe to boli tí najčestnejší, najpokrokovejší a najstatočnejší muži.
Ich umlčanie spomalilo pokrok ľudstva o celé storočia.
Petr Abélard, francúzsky teológ a spisovateľ preslávený svojím vyhlásením, že "pochybnosťami dospievame ku skúmaniu a až skúmaním dosahujeme pravdu," bol odsúdený na "večné mlčanie", uväznený a jeho spisy spálené. Zomrel roku 1143.
Roger Bacon, anglický mysliteľ, prírodovedec, usiloval sa o empirické, matematicky zdôvodnené poznanie prírody. Prenasledovaný pre svoje hvezdárske a prírodovedecké práce ako čarodej, odsúdený na doživotné väzenie. Po pätnástich rokoch zlomeného, bolesťou zožieraného starca prepustili zo žalára. Zomrel roku 1292.
Alighieri Dante, taliansky básnik a mysliteľ. Najskôr vypočúvaný, potom prenasledovaný cirkvou zomrel vo vyhnanstve v Ravenne roku 1321.
Jan Wiklef, anglický náboženský reformátor. Pred smrťou, ktorú mu pripravovali cirkevníci rímski, ho zachránil ľud. Zomrel roku 1384. Až po rokoch sa kňazom dostala do rúk jeho mŕtvola, ktorú dali spáliť!
Jan Hus, český náboženský mysliteľ a obhajca pravdy proti autorite, prenasledovaný, väznený a napokon upálený v Kostnici roku 1415.
Jeroným Pražský, priateľ a pomocník Husa, upálený roku 1416 takisto v Kostnici.
John Oldcastle, anglický náboženský mysliteľ - upálený roku 1417 v Londýne.
Jeroným Savonarola, Talian, odporca neomylnosti pápežskej, hlásateľ republikánstva a demokracie. Odsúdený ako burič a kacír, obesený roku 1498 vo Florencii. Jeho mŕtvolu spálili. S ním boli obesení jeho dvaja priatelia, Silvester Maruffi a Domenico da Pescia.
Krištof Kolumbus, objaviteľ Ameriky, chystajúc sa na výskumnú cestu okolo zeme roku 1492, musel podniknúť veľké boje s cirkevníkmi portugalskými i španielskymi. Bohoslovci univerzity v Salamance vyhlásili jeho predsavzatie za nezmysel a rúhanie, kládli jeho ceste všemožné prekážky a strpčili mu osud.
Jakub Pavannes, francúzsky náboženský mysliteľ, upálený v Paríži roku 1525.
Jan Chastellain, francúzsky náboženský mysliteľ - upálený v Métach roku 1525.
Ľudovít de Berquin, francúzsky reformačný učenec a spisovateľ, väznený, potom zahrdúsený a jeho mŕtvola upálná roku 1529 v Paríži.
William Tyndale, anglický náboženský spisovateľ, prívrženec Luthera - prenasledovaný, uväznený vo Wivoode a uškrtený roku 1536. Jeho telo bolo rozštvrtené a spálené.
Mikuláš Koperník, poľský hvezdár, vyslovil pravdu, že slnko a obežnice neobiehajú okolo zeme, ale že zem a jej družky sa otáčajú okolo slnka. Zomrel roku 1543. Dvadsať rokov po jeho smrti prekliala a zatratila cirkev jeho učenie a jeho prívržencov kruto prenasledovala.
Kliment Marot, francúzsky básnik a mysliteľ prenasledovaný, niekoľkokrát väznený' Pred smrťou na hranici sa zachránil útekom. Zomrel v biede roku 1544 v Turíne.
Štefan Dolet, francúzsky humanista a učenec zvelebiteľ kníhtlače, pre svoje filozofické učenie roku 1546 upálený aj s jeho knihami v Paríži.
František Rabelais, francúzsky satirik a lekár. Prenasledovaný mníchmi, utekal pred ich pomstou z krajiny do krajiny. Zomrel roku 1553.
Dávid Jorisz, holandský maliar, potom biskup novokrstencov, bol po celý život rímskou cirkvou kruto prenasledovaný. Zomrel roku 1556. Po jeho smrti kňazi mŕtvolu z hrobu vyhrabali a verejne aj s jeho spismi spálili.
Anne Duborg, člen parížskeho parlamentu, právnik, odsúdený pre kacírstvo a upálený roku 1559 v Paríži.
André Vésale, belgický anatóm, odsúdený inkvizíciou na smrť za to, že pitval mŕtvolu. Ortieľ však zmenili tak, že Vésale mal vykonať kajúcnu púť do "svätej zeme". Roku 1564 však cestou zahynul.
Peter Belon, francúzsky prírodopisec, prenasledovaný pre svoje výskumy. Roku 1564 bol zavraždený v Paríži.
Antonín Palearius, taliansky filológ a učenec. Obžalovaný pre kacírstvo inkvizíciou, roku 1570 v Ríme zahrdúsený a jeho mŕtvola spálená.
Peter Lapiace, francúzsky právnik a historik, prenasledovaný, žil vo vyhnanstve, po návrate počas Bartolomejskej noci roku 1572 zavraždený a jeho telo vhodené do Seiny.
Renée de France, vojvodkyňa z Ferrary, dcéra kráľa Ľudovíta XII., slobodomyseľná spisovateľka, matematická a hvezdárka. Prenasledovaná jezuitmi, inkvizičným súdom, odlúčená od svojich detí a odsúdená na doživotné väzenie na zámku Este, v ktorom roku 1574 zomrela.
Geoffrey Vallée, francúzsky slobodný mysliteľ, uvrhnutý do žalára v Chatelete, roku 1574 upálený so svojimi spismi.
Bernard Telesio, taliansky filozof a prírodopisec. Prenasledovaný kňazmi a mníchmi, uštvaný na smrť. Zomrel roku 1588.
Bernard Palissy, francúzsky keramik, fyzik a chemik, učenec a spisovateľ. "Svätou ligou" roku 1588 uvrhnutý do Bastilly, kde po dvoch rokoch zomrel.
Jan Bodin, francúzsky právnik a spisovateľ. Ako poslanec hájil práva ľudu a slobodu svedomia, bol cirkvou prenasledovaný a napokon roku 1596 so svojimi spismi upálený.
Giordano Bruno, taliansky filozof, panteista. Prenasledovaný ako zástanca Koperníkovej hvezdárskej sústavy, žil vo vyhnanstve, keď sa vrátil do Talianska sedem rokov ho väznili, roku 1600 ho upálili v Ríme.
František Pucci, taliansky filozof, hlásal, že všetci poctiví a pravdu hovoriaci ľudia, bez ohľadu na to, či sú pohania a či neverci, budú spasení. Prenasledovaný ušiel do Poľska, avšak aj tam ho kňazi vysliedili. Roku 1600 upálený v Ríme.
Lucillo Vanini, taliansky slobodomyseľný kritik cirkevnej náuky, prenasledovaný ako ateista, odsúdený na smrť obesením. Pred smrťou mu vytrhli jazyk, telo spálili roku 1619 v Toulouse.
Marek Antonín Dominis, taliansky teológ a prírodovedec, hlásal náboženskú znášanlivosť a tvrdil, že Ján Hus bol odsúdený nespravodlivo. Prenasledovaný, väznený na Anjelskom hrade, zomrel vo väzení. Jeho mŕtvolu aj s jeho spismi spálili roku 1625.
Urban Grandier, francúzsky slobodomyseľný znášanlivý kňaz. Vyhlasoval, že niet diablov. Inkvizícia ho uvrhla do väzenia v Augirse a tak kruto mučila, že mu nohy úplne rozdrvili, potom odsúdili na smrť a roku 1634 upálili. - Ako vidno mýlil sa - diabli sú oblečení v sutanách!
Tomáš Campanella, taliansky kňaz, filozof, obhajoval Koperníkovu sústavu, dovolával sa úsudkov rozumu a skúseností proti autorite. Uvrhli ho do žalára v Neapole, kde ho väznili 27 rokov a sedemkrát ho podrobili najťažšiemu mučeniu. Zomrel vo vyhnanstve roku 1639.
Galileo Galilei, taliansky lekár, fyzik, matematik a hvezdár, cirkvou prenasledovaný za svoje nadšenie pre Koperníkovo učenie. Väznený v Ríme, roku 1633 donútený zriecť sa Koperníkovej náuky ako "kacírskej" a potom postavený pod dozor svätej inkvizície. Zomrel roku 1642 v Aratri pri Florencii.
René Descartes, francúzsky matematik, astronóm, fyzik, zakladateľ modernej filozofie. Zbor kardinálov odsúdil všetky jeho spisy, zakázal ho čítať, tlačiť a rozširovať. Zomrel roku 1650.
Ján Amos Komenský, zakladateľ moderného školstva, strávil celý svoj život vo vyhnanstve. Zomrel roku 1670 v Naardene. Zatiaľ čo na základe jeho vychovávateľských metód sa šírila osveta a vzdelanosť a s ňou aj blahobyt v cudzích krajinách, v jeho vlasti, do ktorej mal prístup zakázaný, jezuiti a ostatné rímske netvory zatemňovali a ohlupovali úbohý zotročený ľud, uvrhnúc ho do biedy fyzickej i mravnej.
Jozef Borrio, taliansky chemik, odsúdený ako kacír na upálenie. Ušiel, žil vo vyhnanstve, neskôr ho však chytili a uväznili v inkvizičnom žalári. Zomrel roku 1695.
Julien O. la Mettrie, francúzsky filozof-materialista, prenasledovaný pre svoje názory, pred Bastillou ušiel do Pruská. Jeho spisy spálili. Zomrel roku 1751 vo vyhnanstve.
Jan Jakub Rousseau, francúzsky spisovateľ a filozof. Duchovnému a spoločenskému životu razil nové cesty, bojoval proti znetvorenej kultúre a proti stavovskej nerovnosti, žiadal zvrchovanosť ľudu, reformoval výchovu v zmysle návratu k prírode. Pre svoje názory prenasledovaný kňazmi, časť jeho spisov spálené katom, iné súčasne s Voltairovými spismi.
Denís Diderot, francúzsky filozof, zakladateľ encyklopédie, uvrhnutý do väzenia, pretože vraj zastával hmotárske bezbožné učenie prenasledovaný cirkvou po celý život, zomrel roku 1784.
Jan Martin Prades, francúzsky spisovateľ a bohoslovec slobodomyseľných názorov. Pre ich výklad ho napomenula teologická fakulta a biskup ho odsúdil. Parlament mu potom uložil telesný trest, ktorému Prades unikol útekom za hranice. Zomrel roku 1782.
F. M. A. Voltaire, francúzsky filozof, básnik a historik, slobodomyšlienkár. Bojovník za duchovný vývoj a pokrok. Otriasol autoritou cirkvi a štátu. Všetky jeho spisy boli prekliate a spálené. Prenasledovaný cirkevníkmi musel hľadať záchranu za hranicami. Zomrel roku 1778. Keď k jeho smrteľnému lôžku prišli kňazi, aby aspoň po jeho smrti mohli tvrdiť, že sa obrátil a tým celé jeho obrovské dielo zmariť - ostro ich odbil slovami: "Nechajte ma zomrieť v pokoji!"
G. T. F. Raynal, francúzsky historik, písal pravdu o pôsobení kňažstva. Spis bol vo Francúzsku zakázaný, neskôr spisovateľa zatkli, jeho majetok zabavili a verejne spálili.
H. J. Dulaurens, francúzsky satirik, kruto prenasledovaný pre svoje zmýšľanie, zavretý do železnej klietky, v ktorej bol vystavený niekoľko mesiacov slnečnému úpalu. Neskôr ho cirkevný súd odsúdil na doživotné väzenie. 30 rokov trpel v pevnosti Marienbaden, až ho roku 1797 smrť vyslobodila.
Tomáš Paine, anglický politik a publicista. Hlásal, že pravé náboženstvo spočíva len v konaní spravodlivosti, v láske ku pravde a oblažovaní blížnych. Bol cirkvou prenasledovaný - len náhodou ušiel smrti pod gilotí-nou. Zomrel roku 1809 v Spojených štátoch severoamerických.
Bernard Bolzano, český kňaz-ľudomil talianskeho pôvodu, filozof a matematik. Pre svoje osvietenské názory ho cirkev i vláda nenávidela a prenasledovala. Zomrel roku 1848.
Augustín Smetana, učenec, kňaz rádu križiackeho, bojoval za slobodu presvedčenia, odsudzoval pretvárku, lož a pokrytectvo. Pre svoje názory bol vyobcovaný z cirkvi a prenasledovaný až do svojej smrti roku 1851.
František Klácel, spisovateľ a slobodomyseľný kňaz, pre svoju slobodomyseľnost podozrievaný a stíhaný, takže musel hľadať útulok v Amerike, kde roku 1882 zomrel.
František Ferrer, slobodomyšlienkár, pedagogický spisovateľ, zakladateľ modernej školy, prenasledovaný cirkvou a španielskou vládou, bol na základe krivého obvinenia klerikálnou španielskou vládou odsúdený na smrť a zastrelený v pevnosti Montjuichu 13. októbra 1909.

Napísal som už, že z obrovského počtu filozofov a vedcov, prenasledovaných a umučených cirkvou rímskou, môžem pre nedostatok miesta uviesť len niekoľko významnejších. Z toho istého dôvodu nie je takisto možné rozpisovať sa ani o iných spôsoboch prenasledovania vedeckého bádania a ničenia jeho výsledkov:
- o pálení kníh,
- o indexoch spisov rímskou cirkvou zakazovaných a preklínaných,
- o cenzúre, ktorú v dobe, keď už cirkev nemala vlastnú moc, ochotne robili štáty,
- o obmedzovaní slobôd profesorov na univerzitách i učiteľov na školách,
- o potláčaní slobody tlače, ktoré napr. u nás aspoň čiastočne odstránil až štátny prevrat z 28. októbra 1918.
Aj to už bolo povedané, že rímsko-katolícka cirkev nestráca chuť vo vhodnom čase opäť obnoviť, pre filozofiu a vedu tak blahodárnu, činnosť svätej inkvizície a zapaľovať hranice pre "blúdiacich" zástancov vedy.
"Ochranné ruky náboženstva" rovnako dnes ako v minulosti sú pripravené "poisťovať filozofiu a vedu zjavenou autoritou". Tomu však treba rozumieť tak, že sa má ochrániť náboženstvo, ktoré má na mysli vatikánska hierarchia a teda sa má zahrdúsiť všetko, čo mu odporuje. Teda práve filozofia a veda. Pretože ony sú naozaj najväčšími a najnebezpečnejšími odporcami náboženstva v starom zmysle: náboženstva zjaveného vraj pánom bohom - ako absolútna pravda, na ktorej sa nemôže a nesmie nič meniť a ktoré má zostať až do skonania vekov v takej forme, v akej sa "zjavilo" primitívnym kočovníkom pred tisíckami a tisíckami rokov...
"Ochranné ruky náboženstva" chránili a chcú aj naďalej chrániť veriacich pred akýmkoľvek lepším poznaním, pred každou rozumnou myšlienkou. Sancta simplicitas - svätá hlúposť - je najspoľahlivejšou zárukou viery. Blahoslavení chudobní duchom majú byť naveky zachovaní len preto, lebo sú naj ochotnejšími nástrojmi chytrákov, vládnucich v cirkvi rímskej! Čím viac hlupákov, ktorí sa nechajú ľahko podvádzať, tým lepšie pre tých, čo ich pre svoj prospech podvádzajú!
Možno sa preto čudovať rímskym hierarchom a kňazom, že tak urputne bojovali a doteraz bojujú proti všetkým poznatkom vedy, ktorá práve tú ľudskú hlúposť rozptyľuje? Nie! Cirkevníci len zostávajú verní sami sebe, ak stoja tak príkro proti skutočnej filozofii a vede, proti vzdelaniu vôbec a preklínajú ako pápež Gregor XVI. v roku 1831 každého,
- kto by "o učení cirkvou schválenom pochyboval",
- kto by svojich biskupov "slepo neposlúchal"
- a kto by sa opovážil tvrdiť, že "každý človek má právo na slobodu svedomia"!

Ešte aspoň dva dôkazy o tom, ako vždy hľadela i hľadí cirkev rímska na filozofiu a vedu. Najskôr uznesenie provinciálneho koncilu, konaného v Kolíne nad Rýnom v roku 1860, v ktorom sa vyhlasuje:
"Aj keď cirkev neučí vedy prírodné, predsa jej patrí právo, pretože je strážkyňou zjaveného učenia, odsudzovať filozofické učenie, ktoré odporuje zjaveniu alebo privodzuje prevrat vo viere. Z toho vyplýva, že sa treba vzdať učení, ktoré sú odsúdené cirkvou, že sa nesmú vytvárať vedné systémy, ktoré odporujú cirkevnému učeniu a cirkevnému duchu, že filozofia musí byť primerane pretváraná podlá príkladu cirkevných otcov a najvýznamnejších teológov tam, kde sa nejako dotýka zjavení v duchu cirkvi."
A potom vyhlásenie Vatikánskeho koncilu z roku 1870, v ktorom sa definitívne, ako súčasť viery, toto ustanovuje:
"Cirkev, ktorá s apoštolským úradom učiteľským má zároveň rozkaz chrániť poklad viery, má tiež božské právo a povinnosť odsudzovať nepravú vedu, aby nikto nebol oklamaný ničomnou filozofiou. Všetkým veriacim je teda zakázané uznávať učenie, ktoré sa protiví viere, najmä ak ho odsúdila cirkev, za oprávnené výsledky vedecké, skôr musia takéto myšlienky považovať za omyly, ktoré majú klamlivý vzhľad pravdy."
"Ak niekto hovorí, že ľudské vedy sa smú slobodne rozvíjať, takže ich tvrdenie, aj keď odporujú zjavnému učeniu viery, treba považovať za pravdivé a cirkev nemôže ich odsúdiť, bude prekliaty."
Potrebuje to ešte nejaký komentár?
Skutočne len vyložení hlupáci nechápu, že keby to záležalo od cirkvi, tak dodnes svietime olejovými kahanmi, dodnes by sme nemali ani petrolejky, ani elektriku, chodili by sme pešo a ľudia by hromadne umierali na infekčné onemocnenia.
To je tiež posledné slovo rímskych cirkevníkov o pomere náboženstva k filozofii a vede. Trvajú na ňom a všetky ich snahy, či už priamo alebo nepriamo, smerujú k tomu, aby dostali filozofiu a vedu opäť do svojich rúk, aby zdržiavali a marili ich výsledky a opäť rozprestreli nad celým svetom temný mrak hlúposti a nevedomosti, mrak, pod ktorým sa im stáročia tak vynikajúco darilo!
Ale márne. Všetko úsilie im už nie je nič platné. Už nepomôžu ich podvody a klamstvá Opierali sa o tróny vladárov "z božej milosti" - tróny sa zrútili. Opierali sa o hlúposť, tróniacu doteraz vo veľkej časti ľudstva. Ale ani tá opora im už nezostane dlho, pretože škola, v ktorej sa bude vyučovať na základe vedeckých poznatkov, odstráni čoskoro z ľudských hláv všetky lži a klamy, povery a podvody, ktoré stáročiami stmelené tvoria dodnes zdanlivo pevnú skalu svätého Petra!
Pravda je na postupe a víťazí!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama