Správanie Izraela by mohli vysvetliť len psychiatri

25. ledna 2010 v 11:11 |  Izrael a Palestína
Hádam len odborníci na psychiatriu by mohli vysvetliť súčasné správanie krajiny, ktorej predstavitelia sa predtým vždy snažili o dvojštátne riešenie, keď teraz vydeľuje v rozpočte veľké sumy na výstavbu osídlení v teritóriách, ktoré v budúcnosti hodlá vyľudniť. Ako inak, než v zmysle psychiatrie, si možno vysvetliť vyhlásenie o desaťmesačnom pozastavení výstavby osídlení, keď s ňou vzápätí opäť začali?

Ako môže byť krajina na jednej strane taká nemilosrdná v súvislosti s výdavkami na zdravotnícku starostlivosť pre svojich vlastných občanov, keď zároveň schvaľuje výstavbu ďalších ciest smerom na Západný breh Jordánu, vedúcich odnikiaľ nikam, keď tie existujúce sa považujú za mimoriadne nebezpečné?

Psychiatri by mali vysvetliť, ako môže štátny prokurátor vyhlásiť, že kvôli židovskému osídleniu v Ofre (podľa slov poradcu ministra obrany "najväčšiemu ilegálnemu osídleniu na teritóriách") vyvlastní viac pozemkov, patriacich Palestíncom, keď premiér Benjamín Netanyahu vo vlaňajšom prejave na univerzite Bar-Ilan výslovne povedal, že sa to neurobí a ešte dôraznejšie to prisľúbil prezident Šimon Peréz na stretnutí s egyptským prezidentom Hosní Mubarakom.

Mali by vysvetliť, čo sa skrýva za rozhodnutím anexovať diaľnicu 443, vedúcu Západným brehom Jordánu, ako "izraelské územie" po tom, čo najvyšší súd vyniesol rozsudok, aby bola prístupná aj pre palestínskych motoristov. Ako si môže krajina, ktorá druhých poučuje o zákonnosti, dovoliť chytrácky obchádzať rozhodnutia najvyššieho súdu? A ako môže dariť bezvýznamnej komunite - židovským osídlencom - zasievať strach a stavať krajinu k múru už toľké roky?

Prečo sa Izrael nesnaží - aj keby to bola len ilúzia - predstavovať svetu prívetivejší obraz o sebe, než ten Liebermanov hrozivý? Prečo sa krajina samej seba aspoň z času na čas nepýta, akú rolu ona sama zohráva v tom, že sa ocitá v pozícii izolácie, v ktorej je potom ľahké len jednoducho útočiť a ukazovať prstom na svojich kritikov? Ako sa môže krajina po krutej okupácii rovno na svojom dvore cítiť tak dobre, pokiaľ ide o jej vlastné konanie a nesnažiť sa s tým faktom vysporiadať a podrobiť seba samu akémukoľvek sebaskúmaniu alebo sa aspoň zamýšľať nad morálnymi hľadiskami z pohľadu oboch strán?

A ako môže niekto vysvetliť fakt, že krajina s jasnou svetskou väčšinou vôbec nemá žiadny systém civilných sobášov a cez sabat v nej hromadná doprava stojí? Ako to, že v takej krajine sa od bohatých oblastných vlád žiada financovať náboženské rady a iné potreby sa pritom obchádzajú? Ako môže krajina, ktorá sa musí vysporiadavať s domácou arabskou menšinou - veľmi oddanou krajine, kde žije už viac než 60 rokov - správať k nej tak nespravodlivo a snažiť sa ju utláčať, ponižovať, vylučovať z rozhodovacieho procesu a tým v nej prebúdzať pocit sklamania a nenávisti?

Možno racionálne vysvetliť, ako môže krajina, ktorej arabskí susedia prezentovali historicky významný mierový návrh, odmietať o ňom čo i len diskutovať? To je krajina, ktorú sýrsky prezident prosí o uzavretie mierovej zmluvy, ale ona to tvrdohlavo odmieta. Len odborníci na psychiatriu by mohli vysvetliť, prečo stále tvrdohlavo okupuje Golanské výšiny a prepásla všetky príležitosti uzatvoriť mierové zmluvy, hoci to ohrozuje jej bezpečnosť a je to proti logike. Takisto by mohli vysvetliť spojitosť medzi posvätnosťou historický významných miest a tým, kto nad nimi má mať suverenitu. A predovšetkým, mali by vyjasniť, ako sa môže psychicky zdravá a múdra spoločnosť takto správať bez toho, aby proti tomu niekto namietal.

Avigail Abarbanel v súvislosti s iracionálnym správaním Izraela spomína televízny rozhovor s otcom súčasného premiíra Benjamína Netanyahu s moderátorom Amkitom Segelom, kde povedal: "Dnes nám hrozí - povedané zjednodušene a jasne - nebezpečenstvo anihilácie. To nie je otázka toho, že Izraelu sústavne hrozí zánik, ale tu ide o totálnu anihiláciu. Ľudia si myslia, že šoa (holokaust) je už za nami, ale to nie je tak; to stále pokračuje."

A takýto názor dnes prevažuje v celom hlavnom izraelskom prúde. Každý je presvedčený, že mu hrozí anihilácia. To sa nachádza v srdci každého, kto má židovský pôvod; to neplatí len pre Izraelčanov. A toto tu bolo dávno pred holokaustom. V Izraeli je dnes atmosféra oveľa extrémnejšia, ako sa čoraz viac posúva smerom k iracionálnemu fanatickému postoju. Izrael má jednu z najsilnejších armád na svete, ale Izraelčania sú aj tak presvedčení, že sa im deje anihilácia. To je choromyselné. Niekomu sa skutočne deje anihilácia, ale to neplatí pre Izrael a Židov, lež pre Palestíncov a tým, kto ich anihiluje, je samotný Izrael.

Je veľmi nebezpečné ignorovať izraelskú psychológiuu, pretože to značí, že akákoľvek intervencia, založená len na politických pohľadoch, nikdy neuspeje a v konečnom dôsledku môže byť nepodstatná. Deje sa vyvíjajú spôsobom, ktorý možno charakterizovať skôr charakterizovať ako vývoj mentálneho ochorenia, nie ako politický plán. Izrael sa správa v zhode s psychologickým zápasom ohľadom implikácií, ktoré vyplývajú zo židovskej identity, čo v návratnosti determinuje samotnú existenciu Izraela. Akiva Orr sa v knihe "Alternatíva k psychotickému stavu" pýta, či je Izrael "židovským štátom" alebo je to "štát pre Židov".
Keďže očividne to nie je štát židovský (izraelské zákony nie sú totožné s náboženskými), potom to musí byť štát pre Židov. A to prináša so sebou otázku, kto alebo čo je vlastne "Žid" a tá sa právne nikdy jasne nezodpovedala. Izrael nemá ústavu práve preto, lebo nevie vyriešiť otázku, kým alebo čím chce vlastne byť. Moderná svetská sionistická definícia Žida je, že ide o osobu, ktorú by za Žida/Židovku pokladal Hitler. Židia teda nechávajú definovať samich seba tými, ktorí ich nenávideli a ktorým išlo o ich anihiláciu. Inými slovami, táto identita sa vyformovala ako reakcia na isté konkrétne okolnosti. Ale čo sa stane, keď sa tie okolnosti zmenia? Čo sa potom s tou identitou stane? Inými slovami, ak je už svet pre Židov bezpečný a nie taký, za aký ho Židia pokladajú, potom sa ich identita musí zmeniť alebo sa svet musí znovu premeniť na taký, aký bol, keď ich prenasledoval. V tom druhom prípade sa netreba vydať na tŕnistú cestu seba-skúmania alebo žiť vo svete, ktorý vôbec nedáva zmysel.

Ak sa Izrael správa tak, že to vedie k rozmachu fanatizmu a anti-židovského cítenia, tak to je práve to, o čo Izraelu ide , i keď len nevedome. Ale realitou je, že Židia nie sú žiadnymi obeťami, naisto nie za posledných 60 rokov; holokaust sa im nedeje a nikomu vo svete nejde o ich anihiláciu. Lenže fakt, že Židia všade žijú bezpečne a nikto ich neprenasleduje, je Izraelu veľmi nepríjemný. Veď ak sa Židom všade tak dobre darí, to spochybňuje židovskú identitu, aj samotnú existenciu Izraela. Ten štát vytvorili, aby sa mali kde zachrániť prenasledovaní Židia, preto teraz znovu musia byť prenasledovaní, aby mohol aj naďalej existovať. A stále sa stupňujúce etnické čistky Palestíncov, to je jedna z ciest, ako toto dosiahnuť.
Palestínci, ktorí sa zúfalo snažia pochopiť, čo sa im deje, sa ocitli v tom šialenstve a sú jeho obeťami. Nie preto, kým sú alebo preto, že by sa boli niečoho dopustili. Trpia preto, lebo sa náhodou nachádzajú na mieste, ktoré si neurotické sionistické hnutie vybralo pre seba bez ohľadu na cenu, akú to bude stáť. Myslím, že mnohí Palestínci tomuto začínajú rozumieť, ale svetoví lídri stále veria izraelskej propagande, podľa ktorej majú Palestínci čosi vrodené, preto si zaslúžia, čoho sa im dostáva.

Kvôli tomuto je podstatné, aby svet rozhodne zasiahol. Izrael sa podľa mňa odrazu nezmení natoľko, aby mohol pochopiť, čoho sa dopúšťa a prestať s tým. Jeho rastúca delikvencia demonštruje pravý opak. A Palestíncom veľa času nezostáva.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama