Zakázaná archeológia alebo zaujímavé nálezy. (2. časť)

18. ledna 2010 v 23:19 |  Mýtická minulost
Medzi tajuplné nálezy, ktoré sú dnes medzi záhadológmi veľmi známe, patria dve krištáľové lebky v životnej veľkosti. Jedna z nich je vystavená v sklenenej vitríne na najvyššom poschodí Múzea človeka (pobočka Britského múzea), neďaleko londýnskeho námestia Piccadilly Circus. Pokiaľ ide o vek, je na štítku na vitríne len to, že lebka "je pravdepodobne aztéckeho pôvodu - zrejme z koloniálneho obdobia". V skutočnosti i tento údaj je len približným odhadom odborníkov múzea, pretože o histórii lebky nie sú známe takmer nijaké fakty. Múzeum ju v roku 1898 kúpilo od newyorskej klenotníckej firmy Tiffany za 120 libier šterlingov. Nikto v Múzeu človeka nevie, ako ju táto firma získala. Povráva sa, že mohla byť časťou koristi, ktorú v Mexiku v 19. storočí nazbíjal istý tajomný žoldnier13.

Druhú lebku vlastní Anna Mitchelová - Hedgesová, ktorá ju našla v roku 1927, keď jej adoptívny otec pracoval na odkrývaní veľkého mayského mesta Lubaantum v britskom Hondurase. Miestni Mayovia povedali jej otcovi, že je to ich boh, ktorý im pomáha pri uzdravovaní alebo privoláva smrť. V skutočnosti už od chvíle svojho objavenia bola krištáľová lebka predmetom sporu, a to nie len pre svoj nejasný pôvod. Ani okolnosti jej nálezu sa nikdy úplne neobjasnili. Zaujímavé je, že Annin adoptívny otec venoval tejto nezvyčajnej exotickej veci, v jeho autobiografii len pár riadkov. Lebka, nazývaná i Lebkou posledného súdu, je vybrúsená z čistého prírodného krištáľu a podľa názoru vedcov jej výroba mohla trvať prinajmenšom 150 rokov. Počas tejto doby jedna generácia za druhou deň čo deň pomocou piesku trpezlivo obrusovala obrovský prírodný krištáľ, pokiaľ nevytvorili perfektnú lebku. Jej vek sa odhaduje najmenej na 3600 rokov a podľa starej legendy ju vysoký mayský kňaz používal pri svojich tajuplných rituáloch. Ďalej sa lebka dostala dokonca do aukčnej siene Sotheby`s v Londýne. Na predaj ju neponúkol Mitchell - Hedges, ale Sydney Burney, londýnsky obchodník s umeleckými predmetmi. Do jeho vlastníctva sa lebka zrejme dostala ako záloha na pôžičku, ktorú poskytol Mitchell - Hedgesovi. V aukčnej sieni sa jej cena vyšplhala až do výšky 340 libier šterlingov. Burney lebku kúpil naspäť, aby ju vzápätí predal pánu Mitchell - Hedgesovi za 400 libier šterlingov. Po smrti svojho adoptívneho otca v roku 1959 má lebku vo svojom vlastníctve Anna Mitchel - Hedgesová, ktorá ju príležitostne dáva k dispozícii na výstavy, prípadne na vedecké výskumy13.

Slávny antropológ dr. G. M. Morant konštatoval, že obidve lebky sú si v mnohých detailoch veľmi podobné a pokladá za možné, že jedna je kópiou druhej. Najvýznamnejším rozdielom medzi nimi je, že lebka z britského múzea tvorí jeden kus, kým druhá má oddeliteľnú spodnú čeľusť. S ohľadom na ich tvar dospel k presvedčeniu, že boli vyrobené podľa ženskej lebky. Niektorí vedci však začali spochybňovať jeho tvrdenie, že jedna lebka je kópiou druhej, ale nikto z nich nevyriešil kľúčovú otázku - určenie ich veku a pôvodu, okrem zmienky, že lebka z múzea so svojimi guľatými očnými jamkami a "len naznačenými" zubmi je typická pre staroveké mexické umenie. Na druhej strane Mitchell - Hedgesova lebka má "charakter skoro anatomickej štúdie v epoche vedy". Pravdepodobnosť, že na otázku, či krištáľové lebky pochádzajú z dávnej minulosti, či z dnešných čias, získame definitívnu odpoveď, je veľmi nepatrná, pretože nepoznáme žiadnu vedeckú metódu ako určiť vek prírodného krištáľu. Bez problémov nie je ani otázka určenia krajiny, z ktorej lebky pochádzajú. Najmä preto, že podobné menšie lebky - ako vieme - sa v 15. storočí vyrábali v Taliansku a v Južnej Amerike13. Otáznikov okolo týchto lebiek je naozaj dosť, ale práve táto vzrušujúca atmosféra okolo nich robí túto záhadu záhadou. Ďalší veľmi zaujímavý príbeh sa začal v roku 1936, keď do laboratória Irackého národného múzea prišla zásielka nálezov zo sídliska, ktoré kedysi obývali Partovia. V tom čase riaditeľom múzea bol Nemec Wilhelm Kőnig, ktorý opísal jeden pozoruhodný nález. Bola to nádoba podobná váze, bez hrdla, zo svetložltej hliny. Vnútri bol medený valček, pevne pripevnený asfaltom. Váza bola asi 15 cm vysoká, valcová rúrka z medeného plechu s dnom mala priemer 26 mm a bola dlhá 9 cm. V nej bola akousi zátkou z asfaltu pripevnená celkom zoxidovaná tyčinka zo železa. Jej koniec vyčnieval asi 1 cm nad zátku a bol potiahnutý žltošedou, úplne zoxidovanou vrstvou nejakého kovu, ktorý vyzeral ako olovo. Spodný koniec železnej tyčinky nedosahoval až na dno valca, na ktorom bola vrstva asfaltu hrubého asi 3 mm. Odpoveď na otázku, čo by to asi tak mohlo byť, bola veľmi prekvapujúca. Keď sa všetky časti poskladali a potom jednotlivo vyskúšali, bolo zrejmé, že nemôže ísť o nič iné než o elektrický článok. Na to, aby bol kompletný, zostávalo len naliať do nádoby kyslí či zásaditý roztok. Nález síce veľmi pripomína elektrický článok, objavili ho však v zrúcaninách jednej partskej dediny a Partovia na tomto území žili v období 248 rokov pr. Kristom až do roku 226 po Kristovi. Vyskytli sa síce názory, že Kőnig tento nález zle interpretoval a v skutočnosti ide o zvyšky akéhosi zvitku skrytého v keramickej schránke, alebo že ide o relatívne moderný elektrický článok, ktorý mohli stratiť napríklad montéri, čo na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia inštalovali telegraf. Kőnigovu teóriu potvrdil i dr. Arne Eggebrecht z nemeckého Hildesheimu, ktorý ju už veľa ráz vyskúšal na presnej kópii nálezu. Ako zásaditý roztok pri pokusoch používal šťavu z čerstvo vytlačeného hrozna. Len čo sa tekutina naliala do medeného valca, voltmeter pripojený k článku zaznamenal elektrický prúd s napätím 0,5 V. Toto zistenie zapadlo i do jeho teórie, že predmety dávnych kultúr neboli celé zo zlata, ale boli pozlacované vďaka používaniu takýchto galvanických článkov13. V rovníkovej západnej Afrike boli od staroveku až bezmála do dnešných dní najvyhľadávanejším tovarom podivné sklenené perličky, nazývané aggry. Boli valcovitého tvaru, modré žlté, zelené alebo rôznofarebne vykladané. Domorodci im pripisovali čarovnú moc a niekoľkonásobne ich vyvažovali zlatom. Je pochopiteľné, že sa Európania snažili záhadné aggry napodobniť vo vynímajúcich benátskych i českých sklárňach. Snahy skončili fiaskom. Nepravé aggry sa od pôvodných líšili na prvý pohľad a domorodci ich s posmechom a opovrhnutím odmietali. Zdroj pravých aggier, pravdepodobne veľmi starobylý, sa nepodarilo nájsť. Západoafrickí domorodci sami pôvod nepoznali, mali však o ňom peknú dänikenovskú legendu: priniesli ich vraj ľudia svetlej pleti a s dlhými vlasmi, ktorí sa zniesli z nebies... 19

Po druhej svetovej vojne boli obnovené intenzívne prieskumy v odeských prirodzených i umelých katakombách (dlhých cez 600 km), ktorá sa stali za vojny útočišťom niekoľkých oddielov hrdinských partizánov. Pri týchto výskumoch, prevádzaných nie len vojenskými odborníkmi a historikmi, ale aj paleontológmi, boli odkryté jaskyne slúžiace už dávno pred historickými dobami ako útulky človeka a ešte skorej ako skrýše pravekých zvierat. Vedci T. J. Gricaj a I. J. Jack našli v jednej z nich fosilizované kosti vyhynutých pštrosov, tiav a hyen, ktorí tu kedysi žili dávno pred vstupom človeka do kamennej doby - aspoň teda na európskom kontinente a podľa dnešných predstáv. Tieto kosti sú opracované jemnými nástrojmi, zrejme podobnými vlasovým pílkam. Sú z nich vyrezané tenké doštičky, temer lupienky, iné nárezy zostali nedokončené a dokazujú účinnosť a úzke ostrie nástroja, aký si nedokážeme predstaviť ani vo vlastníctve stredovekého remeselníka19.

V roku 1900 zakotvil Kondos, kapitán lode loviacej v Egejskom mori morské huby pri Antikythére9. Napriek tomu, že sa rozpútala búrka, nechcel prerušiť lov a ihneď po jej skončení poslal na dno jedného zo svojich potápačov. Ten netrafil na trup lode naloženej sochami. Na uvedené miesto sa potom ešte v ten istý rok vrátili a po niekoľkých mesiacoch namáhavej a nebezpečnej práce vyzdvihli nad hladinu niekoľko bronzových a mramorových sôch. Keď 17. mája 1902 hlavný archeológ Spyridon Stais skúmal niekoľko kúskov skorodovaného bronzu, ktoré boli vytiahnuté spolu so sochami, všimol si obrysy ozubených koliesok v poprehýbaných bronzových plátoch. Neskôr bolo zistené, že ide o neobyčajne zložité astrolábium, komplikovaný, i keď formátom vreckový prístroj s mnohými dômyselnými prevodmi, ktorý bol okrem iného schopný určiť púhou manipuláciou číselníkmi po celý rok východy a západy jasných hviezd, Slnka, Mesiaca i známych planét. Výskum astrolábia, ktoré sa potopilo - ako celkom presne vieme - aj s loďou gréckeho obchodníka plaviaceho do Ríma alebo Atén v roku 80 pred n. l., nie je ešte zďaleka dokončený a prístroj sám je prísne strážený v aténskom Národnom múzeu. O tomto prístroji sa vytvorili veľa fám a mylných teórií. Ide však zrejme o astronomickú alebo astrologickú pomôcku patriacu snáď pôvodne slávnemu hvezdárovi Geminovi, ktorý žil okolo roku 77 pred n. l. na ostrove Rhodu. Tým však nie je astrolábium menej zaujímavé. Naskytá sa veľa otázok. Predovšetkým zjavná technická úroveň výrobku, čo do jemnosti a dokonalosti spracovania nezrovnateľne vyššia ako všetky nám známe antické prístroje. Jemnosť prevedenia súkolí a redukcií dosahuje úrovne vrcholných výrobkov renesančných hodinárov alebo zhotoviteľov vynikajúcich astronomických prístrojov. Ešte väčším otáznikom je geniálny a prevratný nápad na zostrojenie mechanického pomocníka aritmetických operácií, o ktorom nenachádzame v staroveku a stredoveku ani zmienku. Iba dvadsaťosemročný Blaise Pascal zostrojil v roku 1652 primitívny sčítací stroj. Po ňom nasledovali ďalší vynálezci, avšak dokonalosti, zrovnateľnej s astrolábiom dosiahol najskôr iba F. M. Hahn v roku 177013,19. Zdá sa, že sa pri Antikythére našlo niečo úplne nezapadajúce do kontextu historického a technického vývoja. Je tento nález pre nás dostačujúcim podnetom k tomu, aby sme začali pátrať po pravde, ktorá úzko súvisí s nami ako obyvateľmi tejto planéty? Americký diplomat E. G. Squier našiel v roku 1863 v Cuzcu na andskej vysočine v Peru ľudskú lebku, ktorá podľa odhadu pochádza z čias 2000 rokov pred n. l. Z lebečnej kosti bol odstránený pravouhlý kúsok. Squier dal svoj nález francúzskemu antropológovi Paulovi Brocovi10. Broca našiel v dutine lebečnej 6 vlasovo tenkých drôtikov a zistil infekciu kosti. To ho viedlo k zisteniu, že za života pacienta museli na lebke uskutočniť operáciu. Kto teda vedel v dobe, ktorej určite nepripisujeme takú lekársku zručnosť a poznatky, operovať lebky na takejto úrovni14? V Kottenforste, niekoľko kilometrov západne od Bonnu, stojí železný stĺp, ktorý tunajší obyvatelia odpradávna volajú železným mužom. Železný stĺp vyčnieva 1,24 m nad zem, ale podľa rozličných odhadov a meraní magnetického odporu má trčať 28 m hlboko v zemi. Kus vyčnievajúci zo zeme vykazuje ľahké povrchové zvetraliny, ale na počudovanie nijaké stopy po hrdzi. Stĺp sa objavuje po prvý raz v jednej listine zo 14. storočia ako označenie hranice obce, čo vzhľadom na hĺbku zasadenia stĺpu v zemi nevyzerá príliš logické. V bezprostrednej blízkosti železného stĺpu je vybudovaný celý systém kamenných chodieb i so zvyškami rímskeho vodovodu. Podobný stĺp sa nachádza i v Dillí a o jeho význame sa dodnes polemizuje14. Na čo teda tieto stĺpy slúžili? Däniken hľadá odpoveď v návštevách bohov, ale na konečné vysvetlenie si musíme ešte počkať. V uplynulých rokoch americko-iránsky tím uskutočňoval vykopávky v Tepe Jahja, 250 km južne od Kermanu. Obyvatelia opustili Tepe Jahja niekedy okolo zmeny letopočtu. Manželia C. C. a Martha Lamberg - Karlovsky, obaja antropológovia, našlo množstvo umeleckých predmetov z bronzu obsahujúceho arzén z čias najmenej 3500 rokov pred n. l. Priznaným materiálom pre bronzovú dobu - medzi mladšou dobou kamennou a železnou - bola meď, zinok a olovo. Arzén sa vyskytuje v prírode v črepinovom kobalte alebo v spojení s inými prvkami v rozličných mineráloch. Sotva si možno predstaviť, ako primitívi, tak totiž nazývame našich predkov z tohto obdobia, extrahovali arzén na legovanie bronzu14.

Každému človeku, ktorý sa aspoň trochu zaujíma o veci záhadné, nie je iste neznáma púšť Nazca, na ktorej boli objavené podivuhodné kresby. S touto gigantickou záhadou však súvisí ešte jedna, ktorá nie je o nič menej zaujímavá. Sú to čierne oválne kamene rôznych tvarov, na ktorých sú zreteľne viditeľné prehistorické zvieratá, ľudia bojujúci s netvormi, akési zmiznuté kontinenty, nákresy transplantácií srdca, podivné stroje, postavy pozorujúce oblohu pomocou zložitých teleskopov atď. Tisícky takýchto kameňov zozbieral archeológ - amatér dr. Cabrere od miestnych Indiánov, ktorí ich vyhrabali z hĺbky asi dvoch metrov a predávali ich ako amulety "proti všetkému". Asi 14000 podobne neobvyklých kresieb zhromaždilo taktiež múzeum v Ica bez toho, aby im venovalo väčšiu pozornosť a prikladalo nejaký význam. Známy francúzsky spisovateľ a výskumník obdobia staroveku Robert Charroux urobil z týchto nálezov vedeckú senzáciu a nezavrhoval ani teóriu prišelcov z kozmu. Vek kresieb je tiež samozrejme veľkou záhadou. Kým Cabrere ho odhaduje na vyše milióna rokov, Carroux súdi, že ich vek obnáša asi 20 - 25 tisíc rokov. V roku 1975 bol v jedných novinách vychádzajúcich v Lime uverejnený rozhovor s dvoma bratmi, rytcami, ktorí sa priznali k autorstvu týchto neobyčajných kresieb. Akou technikou však vytvorili také veľkolepé dielo, nevedeli spomínaní bratia vysvetliť. Až za pomoci prístroja s použitím obzvlášť tvrdých materiálov vedci dokázali tieto kresby dokonale napodobniť. Ide teda o podvod vo veľkom s cieľom obohatiť sa?

V sedemdesiatych rokoch vyzdvihli potápači z morského dna medzi Jamajkou a Haiti niekoľko španielskych diel pochádzajúcich zo 17. storočia. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa neprišlo na to, že jedno z vyzdvihnutých diel odliate v roku 1931 v Mexiku, neobsahuje normálny delostrelecký bronz, ale podivnú zliatinu medi a...platiny! Tohto kovu bolo v dele obsiahnutého tri a pol kilogramu. Ako si máme vysvetliť túto skutočnosť, keď platina bola objavená iba v roku 1740?

V roku 1945 mexický kupec a vášnivý zberateľ Waldemar Julsrud objavil v Acambare11 miesto, na ktorom dážď vyplavil z hlineného podložia celú hromadu podivných črepov. Požiadal miestneho murára Odilona Tinajera, aby sa tam išiel pozrieť a potom mu povedal, čo našiel. Ukázalo sa, že ide o zostatky hlinených figúrok. A nenašli sa len črepy! Zberateľ nazhromaždil do roku 1952 viac ako 30000 celých figúrok. Boli zhotovené z hrnčiarskej hliny, vypálené pri teplote okolo 500 °C a mali rozličné rozmery - výšku až do jedného metra, šírku niekedy i jeden a pol metra. Predstavovali rôzne druhy živých tvorov. Na tom by nebolo nič divné, keby niektoré z nich nezobrazovali vedľa ľudských postáv taktiež dinosaurov, o ktorých vieme, že vyhynuli pred 65 miliónmi rokmi. Mnohé predmety ako "múmie", fajky atď. sú veľmi zručne spracované, zdobené rytinami a glazované, čo dokazuje, že pochádzajú z dielne vynikajúceho umelca. Julsrud platil Tinajerovi jedno peso za každý neporušený kus. Niektoré boli poškodené a potom zlepované. Julsrud však nebol prítomný žiadnemu nálezu. Ak Tinajerovi za sedem rokov práce zaplatil viac ako 30000 pesos a predmety sú falzifikáty, potom falzifikátori urobili veľmi zlý obchod. 30000 pesos nie je ani 18 tisíc frankov, čo predstavuje asi 2500 frankov ročne pre všetkých falzifikátorov dokopy. Pravdepodobne by sa im lepšie oplatilo, keby sošky jednoducho vyviezli ako mexické suveníry. Hlinené figúrky po čase cestovali do múzea v Pennsylvánii, kde bol za pomoci rádioaktívneho uhlíku C14 odhadnutý ich vek na 4500 rokov. To už naozaj zaváňa senzáciou. Kto bol tvorcom tejto neobvyklej kolekcie? Kde tajuplný sochári čerpali vzory zvierat, ktoré nikdy nemohli vidieť? Podobné nálezy našiel aj istý pán Ferro v San Miguel Allende v dvadsiatich pyramídach, v ktoré slúžili ako hroby. Zo zaujímavých nálezov treba spomenúť ženu stojacu na jašterovi, obra s plazom, ženu s rybím chvostom a pod. Keďže sa v tejto oblasti našlo niekoľko falzifikátov, boli za ne označené vedcami všetky nájdené exempláre12.

Týmto nálezom by som ukončil prácu, ktorá mala za cieľ upozorniť váženého čitateľa na skutočnosť, že dejiny ľudského rodu skrývajú ešte veľa otáznikov a stojí naozaj za to sa nimi zaoberať. Môj názor na existenciu týchto záhadných nálezov je v úvode spomínaná možnosť číslo 2. To znamená, že popísané exponáty sú výrobkami dávnej civilizácie, ktorá bola pomerne rozvinutá a jestvovala pred mnohými tisíckami rokmi. Nechcem nikomu vnucovať svoj názor. Nech si čitateľ vyberie možnosť sám. Lákavá je iste Dänikenova teória o mimozemšťanoch a nemenej zaujímaví sú i cestovatelia časom. Táto práca však nie je len jednoduchým upozornením, ale je i výzvou k hľadaniu odpovedí po dejinách našich dejín.

Poznámky:

1 Tento prípad je zdokumentovaný v novinách Morrisonville Times z 11. júna 1891.

2 Limonit je druh zvetranej železnej rudy a konkrécie sú prirodzené guľovité útvary vzniknuté v sedimentoch.

3 Mastodont je jeden z predchodcov dnešného slona.

4 Wolfrám sa používa na tvrdenie špeciálnych kovov a na výrobu vlákien do žiaroviek. Molybdén sa tiež používa na tvrdenie špeciálnych kovov a dodáva im antikorózne vlastnosti. Používa sa na výrobu vysoko namáhaného špecializovaného náradia, napr. hrotov vŕtačiek, súčastí zbraní a pancierovania.

5 Záverečnú správu o neobvyklom náleze spracoval Centrálny vedecký a výskumný ústav geológie a výskumu farebných a vzácnych kovov (CNIGRI), ktorý podlieha Výboru Ruskej federácie pre geológiu a využitie nerastného bohatstva.

6 Nanotechnológia - tvorba mikroskopických robotov, ktorí sú schopní opravovať poškodené tkanivá v ľudskom organizme.

7 Hora Coso sa nachádza vo vzdialenosti asi 110 metrov od vyschnutého jazera Owens Lake.

8 Platina sa vyskytuje v naplaveninách a v piesku vždy rýdza s prímesou ruthenia, rhodia, palladia, osmia a iných kovov a vyskytuje sa i na rôznych miestach Južnej Ameriky, predovšetkým v Kolumbii.

9 Antikythéra je malý ostrov ležiaci severozápadne od Kréty.

10 Paul Broco (1824 - 1880) ako prvý lokalizoval rečové centrum v jednom závite predného mozgu (Brocovo centrum).

11 Acambaro je malá dedina ležiaca v strednom Mexiku. Zoznam použitej literatúry:

12 Bergier, Jacques a skupina INFO: Kniha nevysvětlitelného, Ivo Železný, Praha, 1995

13 Clarke, Arthur C.: Svet tajomných síl, Columbus, Bratislava, 1992

14 Däniken, Erich von: Posolstvo z vesmíru, Remedium, Bratislava, 1996

15 Hausdorf, Hartwig: Supermalé zázraky z Uralu, in: Magazín 2000 11/99, Etna, Praha, 1999

16 Keller, Jiří: Záhadné předměty a nálezy, in: Fantastická fakta 298, Ivo Železný, Praha, 1998

17 Kruml, Milan: Fascinující záhady, X-Egem, Praha, 1998

18 Mackerle, Ivan: Co skrývají depozitáře?, in: Fantastická fakta 797, Ivo Železný, Praha, 1997

19 Souček, Ludvík: Tušení stínu, Československý spisovatel, Praha, 1983

20 Zillmer, Hans-Joachim: Záhada "dinosauřího kladiva", in: Magazín 2000 14/99, Etna, Praha, 1999

21 Časopis Magazín 2000 12/98, Etna, Praha, 1998

22 Časopis UFOmagazín 4/99, ALEX, spol. s r. o., Nitra, 1999

23 Bulletin Československého klubu astronomů PSA 3/90, Ostrava, 1990

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 hawran hawran | 29. ledna 2010 v 15:04 | Reagovat

Podla mna je este otazkou na kolko je Uhlikova metoda podla ktorej boli vycislene roky tych vykopavok, presna! ja som pocul ze to nieje presna metoda.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama